Cesta populizmu k autoritarizmu: Podivnosť Západu

Predtým, než sa príliš uchvátime predstavou, že ruský štát a jeho riadenie predstavujú model, ktorý by sme mali napodobňovať, a partnerstvo, ktoré musíme hľadať vo svete, ktorý čoraz viac potrebuje ochranu pred globálnymi hrozbami vojny, hospodárskeho kolapsu, klimatických zmien a chorôb, je na mieste včas prehodnotiť príklad, ktorý nám dalo Rusko. Osud Ruska je natoľko prepojený s jedinými ašpiráciami jeho rezidentného diktátora, že teraz čelí nielen vyhliadke na vojenskú porážku v zle premyslenom pokuse o ovládnutie susedného suverénneho štátu, ale aj hanbe v podobe konečného hospodárskeho kolapsu. Namiesto toho, aby sa vyhli takýmto „slabostiam“ autoritárskej vlády, niektoré európske a iné západné národy sa zaoberajú myšlienkou nasledovať tento príklad s vlastnými verziami populistických ideálov. Pred väčšinou ostatných národov je vo svojom divokom úsilí o podobnú autokraciu Maďarsko Viktora Orbána, ktoré je už dávno v úpadku k autoritárskej vláde, a preto je rovnako vhodné na podobné skúmanie.

Viktor Orbán (vpravo), maďarský premiér od roku 2010, ktorého americký pravicový establishment oslavuje ako ambiciózneho lídra, tu stojí s republikánskym prezidentským kandidátom Donaldom Trumpom (vľavo). Zdroj fotografie: Twitter

Populistické nálady sa zakorenili v mnohých krajinách, kde sú často poháňané otázkami imigrácie, pre ktoré určite existujú legitímne sťažnosti a zostávajú nevyriešené napriek úsiliu demokratických administratív. Problém sa zhoršuje, keď sebecký politický oportunizmus vnáša nenávistnú a prehnanú rétoriku na podporu platformy hnutia, ktoré sa snaží prevziať vládnu moc. Vládnuca strana je tak nútená prijať akékoľvek drakonické opatrenia, ktoré má k dispozícii, aby splnila svoj okamžitý záväzok vyriešiť problém, ktorý tak energicky presadzovala. Skutočným problémom však nebola ani tak pôvodná sťažnosť, ktorá stranu priviedla k moci, ako skôr povaha a konečný zámer tohto hnutia.

Populistické vlády sú z definície nevhodné na riešenie zložitých záležitostí riadenia. Vyznačujú sa štýlom, chvastaním sa a atmosférou ponúkajúcou povrchné a zjednodušujúce riešenia; nadšené slogany tvoria jadro populistickej stratégie – protiklad súboru nástrojov potrebných na zvládnutie smrteľnej pandémie alebo zmierenie niekoľkých síl, ktoré v súčasnosti existujú na celom svete.
– Fiona Hill, vedúca pracovníčka Brookings Institution, kancelárka Durhamskej univerzity

Keď sa proces riadenia, najmä ten pravicového presviedčania, raz začne, nadobúda čoraz neliberálnejší charakter nielen prostredníctvom výkonnej moci, ale aj vďaka podpore legislatívnej väčšiny podlízavcov a podriadeného súdnictva. Je už len otázkou času, kedy sa ústava zmení tak, aby vyhovovala potrebám režimu. Nezávislé médiá sú nahradené štátnym podnikom, ktorý poskytuje verziu reality režimu pre verejnú spotrebu, vzdelávací systém je prispôsobený tak, aby zabezpečil univerzálne zmýšľanie lojality k centralizovanej autorite, všadeprítomný aparát národnej bezpečnosti zavádza opatrenia proti akejkoľvek spoločenskej deviácii a zavádza sa volebný proces, ktorým je zaručená nástupníctvo režimu.

Na začiatku môže byť pravicový druh populizmu spojený s rozpoznateľnou entitou, ako je kresťanský nacionalizmus, alebo môže zaujať univerzálnejší postoj, ktorý sa snaží získať priazeň významnej väčšiny tým, že ponúka zjednodušené riešenia problémov, ako je ekonomická neistota alebo sociálne nepokoje. Tento proces viac ovplyvňuje emócie verejnosti, než aby poskytoval racionálne dlhodobé prostriedky na riešenie. Neexistuje žiadna základná agenda, ktorá by sa snažila o celkové zlepšenie národa. Po dosiahnutí moci a za predpokladu, že sa úspešne vykonajú potrebné následné kroky, populistická myšlienka ustúpi autoritárskej vláde a oživí sa iba vtedy, keď na to vznikne alebo sa vytvorí dostatočná potreba. Dobrým príkladom toho druhého je vojna Vladimira Putina proti Ukrajine, pre ktorú neexistuje žiadne rozumné opodstatnenie napriek úsiliu niekoľkých západných vedcov. Dôležitý je skôr len zavádzajúci revanšistický postoj ďalšieho ruského imperialistu.

Putinovo Rusko a jeho federácia

Putinov špecifický populistický prístup zahŕňal prebudenie nacionalistických cítení, ktoré sa spájalo s oživením historického ruského náboženského spiritualizmu, s cieľom vytvoriť si vlastný kresťanský nacionalizmus. Putin to využíva na boj proti zlu vymysleného nacistického režimu na Ukrajine, ktorý nejakým spôsobom ohrozuje existenciu Ruska, zatiaľ čo jeho režim tvrdí, že je obeťou hrozby vpádu NATO zo Západu. Iróniou, ktorá zrejme unikla pozornosti Ruska, je, že samotné NATO bolo a je obrannou alianciou, založenou výslovne na to, aby čelila ruskej agresivite a expanzionizmu, ktorý sa stal až príliš zrejmým po druhej svetovej vojne. Rusko bolo a naďalej je hrozbou. Práve to je dôvod, prečo sa toľko východoeurópskych národov hrnulo do NATO zo strachu z recidívy, ktorú Rusko prejavovalo v uplynulých storočiach, keď sa snažilo o nadvládu nad svojimi susedmi. Všetci už majú jednoducho dosť ruského útlaku a želajú si niečo lepšie.

Veľa sa popísalo o Putinovom kleptokratickom režime a jeho obzvlášť brutálnom autoritárstve, ktoré sa vyznačuje početnými mimosúdnymi popravami kritikov jeho režimu , potláčaním nezávislých médií , štátom riadeným súdnym zaujatím stalinských rozmerov, obmedzovaním občianskych slobôd a ľudských práv, bujnou systémovou korupciou , volebnými priestupkami a nezákonnými vpádmi na suverénne územie, aby sme spomenuli len niektoré. Relatívny nedostatok priority prikladanej riešeniu vnútorných záležitostí vo všetkých ich oblastiach v rámci Ruskej federácie (RF) je dobrým príkladom zlého hospodárenia zo strany príliš centralizovaného orgánu, ktorému chýba primeraný dohľad, financovanie a záruky kvality. Práva udelené jeho 22 „autonómnym“ republikám, ktoré sú súčasťou RF, boli postupne odobraté, aby sa posilnila autorita Kremľa nad nimi a, čo je dôležitejšie, ich zdroje .

Pre ruskú spoločnosť, napriek znalosti nedostatkov svojho režimu a tolerancii k jeho dlhej histórii korupcie, sa prevládajúci názor na Putinovú vojnu sústredil na hľadanie ospravedlnenia v propagande , že NATO je agresorom ohrozujúcim ich vlasť. Je to otázka vlasteneckej symboliky so známym náznakom národného šovinizmu, ktorý pôsobí v skreslenej realite vytvorenej štátom. Rastúci počet úmrtí a sociálne dôsledky vážneho postihnutia vojakov vracajúcich sa z vojny na Ukrajine budú mať psychologický aj dlhodobý ekonomický dopad, keďže vojna bude pokračovať bez kompromisov. Prispeje to k neistote ohľadom udržateľnosti celkovej kvality života v krajine, ktorá bola doteraz kompenzovaná vládnym financovaním. Keďže Rusko pokračuje vo svojom prechode na vojnovú ekonomiku pod bezprecedentnými medzinárodnými sankciami a rastúcou globálnou izoláciou, bude jeho verejnosť konečne čeliť novej realite? Konzervatívne odhady ruského vojenského personálu vyradeného z prevádzky od začiatku vojny teraz ďaleko presahujú 500 000, pričom približne 2 % všetkých ruských mužov vo veku 20 až 50 rokov bolo zabitých alebo ťažko zranených.

Podľa Indexu lepšieho života Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) je priemerný upravený čistý disponibilný príjem domácností na obyvateľa v RF 19 546 USD ročne v porovnaní s priemerom OECD 30 490 USD ročne v 38 krajinách. Súkromný prístup k vnútornému splachovaciemu záchodu má 86,2 % ruských domácností, čo je výrazne pod priemerom OECD 97 %. Iba 62 % Rusov je spokojných s kvalitou vody v porovnaní s 84 % v krajinách OECD. Priemerná dĺžka života pri narodení v RF je 73 rokov, čo je o osem rokov menej ako priemer OECD 81 rokov. Porovnávacia miera vrážd v každej z nich je 4,8 a 2,6 na 100 000 obyvateľov. Miera dožitia do 65 rokov u ruských mužov je 55 % , pričom celková priemerná dĺžka života mužov bola v roku 2022 hlásená na 67,6 roka.

Ruský raketový útok zameraný na najväčšiu ukrajinskú detskú nemocnicu a jej centrum liečby rakoviny v Kyjeve 8. júla 2024, čím sa prehĺbil rekord zverstiev Ruska. Foto: UNITED24 Media

Otázkou teraz bude, či dodatočné spoločenské stresory z neistôt, ktoré budú sužovať ruskú ekonomiku, povedú k oneskoreniu verejnej podpory vojny. Až donedávna umožňoval konformný postoj verejnosti Putinovmu režimu pokračovať na vojnových základoch, zatiaľ čo ekonomiku poháňali vojenské výdavky a do značnej miery financovali ruské rezervy a export fosílnych palív s novými trhmi vytvorenými v Ázii, Afrike a Južnej Amerike. Inflačné tlaky a sprísnený trh práce ohrozený vojenskou brannou povinnosťou a odchodom značného počtu mladých pracovníkov z krajiny ešte prehĺbia rozčarovanie z vojny.

Pracovníci sa z nutnosti a za lepší plat presunuli z nevojenských výrobných zamestnaní do zbrojárskeho priemyslu. Vyrábajú materiál, ktorý sa na bojisku ničí alarmujúcou rýchlosťou bez akejkoľvek návratnosti investícií. Zatiaľ čo sankcie na ruský vývoz ropy sa naďalej sprísňujú prijatím opatrení na boj proti obchádzaniu prepravných predpisov Ruskom , Ukrajinci obrátili svoju pozornosť na ničenie ropných rafinérií, skladov a prepravných prístavov, čo ohrozuje schopnosť Ruska dodržiavať svoj vývozný harmonogram. Mnohé z týchto zariadení nemožno vrátiť do pôvodného stavu pre nedostatok západných dielov a technológií.

Správa výskumného centra Pew Research Center z júla 2024 o globálnych názoroch na Rusko v prieskume 35 krajín naznačuje, že názory väčšiny vo viac ako 50 % boli negatívne. Z 10 skúmaných európskych krajín vyjadrilo negatívne názory 80 % alebo viac populácie v siedmich, zatiaľ čo zvyšné tri, vrátane Maďarska, uviedlo viac ako 70 % s rovnakým názorom. Inde vo svete sa medzi krajinami pozorovali väčšie rozdiely, hoci v 17 zo zostávajúcich 25 krajín (68 %) dominoval negatívny názor nad pozitívnym, najmä v USA, Kanade, Austrálii, Japonsku a Izraeli, kde opäť negatívne názory vyjadrilo 80 % alebo viac jednotlivej populácie. Len málo krajín vyjadrilo dôveru v Putina, pokiaľ ide o globálne záležitosti, s celkovým mediánom 73 %, ktorí prejavili negatívnu odozvu. Osoby ideologicky pravicovejšie sa prikláňali skôr k Putinovi, hoci napriek takémuto trendu v Maďarsku (t. j. 34 % oproti 7 %) väčšina populácie (77 %) stále nemala dôveru v jeho riešenie globálnych záležitostí. Pokiaľ ide o Putinovú túžbu viesť úsilie o rozvoj ekonomickej veľmoci v rámci globálneho Juhu, pokles dôvery v jeho vedenie bol evidentný v niekoľkých významných krajinách – Indii, Brazílii, Argentíne, Mexiku, Kolumbii, Filipínach, Turecku a Ghane.

Orbánovo Maďarsko

Reakcia maďarskej verejnosti na zdĺhavý autoritársky režim vlády Viktora Orbána vedenej stranou Fidesz bola v protestoch oveľa silnejšia ako reakcia Ruska proti Putinovi. Jej reštriktívna politika je dobre zdokumentovaná od Orbánovho návratu na post premiéra v roku 2010. Útok na nezávislú žurnalistiku a slobodu médií mal jasný zámer odoprieť Maďarom prístup ku globálnej perspektíve natoľko, že organizácia Human Rights Watch nalieha na Európsku úniu (EÚ), aby uznala „narúšanie právneho štátu“ zo strany vlády a uvalila sankcie za porušenie hodnôt EÚ.

Maďarsko, vnútrozemský štát s 10 miliónmi obyvateľov, hraničiaci s Ukrajinou na severovýchode, sa čoraz viac stáva neliberálnou demokraciou smerujúcou k autoritárstvu a väčšej aliancii s Ruskom. Autor obrázka: Peter Hermes Furian

Nezávislosť súdnictva bola podkopaná nedostatkom transparentnosti pri menovaní sudcov zo strany prezidenta Národného úradu pre súdnictvo (NJO), čo je pozícia, ktorú Orbán vytvoril v roku 2011, čím sa udelil bezprecedentný vplyv na súd zo strany niekoho, nad kým by mal kontrolu, najmä v politicky citlivých záležitostiach. Toto sa ukázalo byť o to zrejmejšie, keď sa ukázalo, že prvý takýto prezident bol krstnou matkou Orbánovho prvorodeného dieťaťa. Súdne rozhodnutia potvrdili zákony, ktoré hrozia uväznením pre tých, ktorí pomáhajú žiadateľom o azyl, donútili jedného z mála zostávajúcich nezávislých vysielateľov ukončiť vysielanie a podporili pokuty uložené Amnesty International Hungary za jej kampaň proti vládnemu zákonu proti LGBTQ+.

Orbánova vládnuca strana so svojou nadpolovičnou väčšinou v jednokomorovom parlamente presadila zákon, ktorým sa vytvára samostatný systém správnych súdov na riešenie prípadov týkajúcich sa otázok, ako sú voľby, právo na azyl a zhromažďovanie a, čo je najznepokojujúcejšie, ochrana pred policajným násilím. Maďarský minister spravodlivosti, politicky vymenovaný, má právomoc nad rozpočtom súdov bez súdneho dohľadu, čím sa kontrola nad súdnictvom opäť presúva na výkonnú moc. Maďarský súd nepožiadal Európsky súdny dvor (ESD) o preskúmanie ústavných zmien vlády a doteraz sa vyhol spochybneniu primárnej právomoci práva EÚ . Odkedy Ústavný súd zaplnili stúpenci Orbánovej strany Fidesz, sudcovia prestali protirečiť vláde v akýchkoľvek prípadoch, ktoré sa považujú za politicky relevantné, ako napríklad v otázkach týkajúcich sa imigrácie a konkrétne azylu.

Maďarská ekonomika výrazne profitovala zo vstupu do EÚ v roku 2004. S Orbánovým prezidentom bolo Maďarsko vyhlásené za v istom zmysle jedinečné v rámci EÚ a doteraz jeho režim kritizoval to, čo označuje za zasahovanie európskej byrokracie. Týmto konaním odmietal žiadateľov o azyl, narušil nezávislosť štátnych inštitúcií a eliminoval určité normatívne liberálne štandardy. Orbán inak urobil Maďarsko závislým od ruskej ropy, plynu a jadrovej energie a zároveň ho izoloval od EÚ svojím odporom voči sankciám uvaleným EÚ na Rusko a odporom voči pomoci Ukrajine. Orbán sa snažil zvýhodniť svoju vládu vyvažovaním vzťahov medzi západným a východným blokom, využívaním finančnej podpory a zároveň pozývaním investícií z Číny a Ruska. Tieto kroky postavili Orbána do rozporu s EÚ, ktorá prijala stratégiu hospodárskej bezpečnosti na zníženie akejkoľvek závislosti dodávateľského reťazca od oboch krajín, ktoré považuje za nepriateľské. Orbán na druhej strane vníma Maďarsko ako bránu pre Čínu do Európy a využíva vzťahy s Čínou na to, aby sa stal lídrom v technológii batérií pre automobilový priemysel.

Hrubý domáci produkt (HDP) Maďarska klesol v roku 2023 o 0,9 % na pozadí vysokej inflácie a prísnych podmienok financovania po Orbánovom zlom zvládnutí pandémie koronavírusu, okrem iných obáv. Inflácia sa znížila a očakáva sa, že HDP sa neskôr v roku 2024 čiastočne zotaví. Pomer štátneho dlhu k HDP však v roku 2023 vzrástol na 73,5 % v porovnaní s predchádzajúcim priemerom 69,4 % HDP (1995 – 2023) a rekordne nízkymi 51,7 % v decembri 2001. V marci 2024 predstavoval pomer štátneho dlhu k HDP 75,9 %, čiže 158,6 miliardy dolárov. Súčasný úverový rating Maďarska v rozmedzí B podľa agentúr Fitch, S&P a Moody's sa priaznivo neporovnáva s ratingom iných krajín EÚ. Dlhové zaťaženie krajiny sa v treťom štvrťroku 2023 zdvojnásobilo, čo zvýšilo vyhliadky na to, že sa stane najhoršou krajinou v EÚ a zároveň zaznamená najvyššiu mieru inflácie v EÚ na úrovni 17 % v porovnaní s priemerom EÚ 6,4 % v tom istom roku. Náklady Maďarska na obsluhu dlhu by mali byť v roku 2024 najvyššie v EÚ s úrokovou sadzbou z verejného dlhu na úrovni 6,8 %. Pomer úrokov k vládnym príjmom sa zdvojnásobil z 5 % v roku 2021 na 10 % v roku 2024, čo vyvoláva značnú neistotu ohľadom sily akéhokoľvek oživenia. Hospodárske vyhliadky naďalej závisia od cien energií, najmä od dovozu zemného plynu a ropy dodávanej Ruskom, ktoré sú ohrozené sankciami, ako aj prerušeniami dodávok súvisiacimi s konfliktom a globálnou dôverou investorov.

Pretrvávajúce obavy o ekonomiku sú živené nadmernou korupciou Orbánovho režimu a jeho neschopnosťou obmedziť ju vo verejnom sektore. Maďarsko si podľa najnovšieho vydania Indexu vnímania korupcie (CPI), ktorý každoročne zostavuje berlínsky sekretariát Transparency International, už nejaký čas udržiava svoje miesto ako najskorumpovanejšia krajina EÚ. Ide o vyvrcholenie neustáleho klesajúceho trendu krátko po tom, čo sa Orbán ujal prezidentského úradu. K rozpakom prispieva aj to, že sa krajina nachádza v spodnej polovici celosvetového rebríčka 180 krajín z hľadiska úrovne korupcie v štáte. Nie je prekvapujúce, že Rusko dosiahlo ešte nižšie skóre ako Maďarsko. Možno pozorovať silnú koreláciu medzi rozsahom korupcie v krajine a nedostatočnou nezávislosťou jej súdnictva, zatiaľ čo negatívny vzťah k hospodárskemu rastu meranému HDP na obyvateľa je dobre známy.

Maďarsko v kontexte východnej Európy a jeho hranice so severným susedom, Slovenskom, ktoré sa pod vedením svojho premiéra Roberta Fica tiež rýchlo stáva neliberálnou demokraciou. Zdroj mapy: pop_jop

EÚ nehnevala len Orbánova korupcia, ale aj jeho podriadené správanie voči Putinovi, keď v roku 2022 argumentoval za zrušenie sankcií EÚ voči Rusku v rozhorčenej reakcii na Európsku komisiu po tom, čo vyzvala na zastavenie financovania Maďarska z EÚ vo výške 7,5 miliardy dolárov kvôli jeho zjavnej korupcii a porušovaniu zásad právneho štátu. Obviňovanie vtedajšej európskej energetickej krízy zo sankcií EÚ postavilo Orbána do rozporu s argumentom EÚ, že Putin financoval svoj útok na Ukrajinu z príjmov generovaných z ruského exportu fosílnych palív. Orbánova konkrétna ťažká situácia ho však mohla prinútiť aj k zamysleniu sa nad značnou závislosťou Maďarska od ruskej energie, ktorú si sám spôsobil. Jeho nesúhlas s poskytovaním pomoci Ukrajine navyše jasne ukázal, že sa v EÚ rýchlo stával vyvrheľom, keď najviac potreboval jej ďalšie financovanie na udržanie svojej upadajúcej ekonomiky. Tento názor v skutočnosti prinútil Orbána nedávno zmierniť svoj nesúhlas s poskytnutím pomoci Ukrajine vo výške 54 miliárd dolárov v nasledujúcich štyroch rokoch.

Ruský prezident Vladimir Putin (vľavo) a čínsky prezident Si Ťin-pching (vpravo) sa zúčastňujú uvítacieho ceremoniálu v Pekingu v Číne (2016). Čína podporuje Putinovu vojnu na Ukrajine poskytnutím dvojitej technológie a rozšírením obchodných vzťahov vrátane nákupu ruskej ropy. Muhammad Aamir Sumsum

Orbán, ktorý nedávno začal svoje šesťmesačné pôsobenie vo funkcii predsedu Rady ministrov EÚ, sa vo svojej pokračujúcej kampani zameranej na relevantnosť v dnešnej geopolitickej klíme vydal na búrlivú návštevu Ukrajiny, kde sa najprv stretol s Volodymyrom Zelenským. Tam sa pokúsil zabezpečiť prímerie v čase, keď Rusko podniklo nový útok na východe krajiny a pokúsilo sa o prevrat s cieľom vyvolať nepokoje v Kyjeve s úmyslom obsadiť parlament. Prímerie by Rusku poskytlo len čas na upevnenie akýchkoľvek dosiahnutých ziskov, aby mohlo pokračovať vo svojej ofenzíve, k čomu malo sklon. Orbánova cesta ho potom zaviedla do Moskvy na stretnutie s Putinom , kde tiež nedošlo k žiadnemu podstatnému riešeniu. Následné stretnutie v Pekingu so Si Ťin-pchingom sa uskutočnilo deň pred summitom NATO vo Washingtone D.C., kde sa mala diskutovať o účasti Číny na ruskom vojnovom úsilí. Zdá sa, že spojenectvo Číny s Ruskom bude veľmi pravdepodobné, že bude brániť akémukoľvek zlepšeniu vzťahov s EÚ ako obchodným partnerom, zatiaľ čo Orbánov pokus hrať úlohu sprostredkovateľa medzi východom a západom sa zdá rovnako nepravdepodobný pre niekoho, kto má málo čo preukázať svojou oddanosťou EÚ.                    

Kurz autoritárskeho vedenia

V živote autoritárskeho režimu sa príliš často stáva, že keď sa národ uspokojí s predstavou, že existencia je zvládnuteľná v ochrannom, no zároveň spoločensky obmedzujúcom prostredí, jeho vodca je ponechaný na nezávislé rozhodovanie. Plody takéhoto nezávislého myslenia viedli k historicky katastrofálnym výsledkom, ako to bolo v prípade Hitlerovej vojny v Európe pred 80 rokmi. Podobná epizóda sa teraz odohrala s Putinovou inváziou na Ukrajinu. To, čo sa začalo ako „špeciálna vojenská operácia“, sa zmenilo na zdĺhavú vojnu, v ktorej bolo Rusko nútené prijať vojnové hospodárstvo kvôli svojej dlhodobej korupcii. Výsledok aj tohto posledného rozhodnutia je otázny, keďže Putinove imperialistické ambície prevyšujú kapacitu izolovanej ruskej ekonomiky udržať potrebné vojenské úsilie a zároveň sa vysporiadať s vlastnými rastúcimi domácimi potrebami. Keďže ruské zverstvá na Ukrajine naďalej narastajú a ich dobre uznávané štátom podporované zločinecké podnikanie pokračuje na celom svete a keďže Rusko aj Putin čelia rastúcemu globálnemu pohŕdaniu a izolácii, katastrofický kolaps pripomínajúci jeho predchádzajúci zánik ako Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) sa javí ako čoraz pravdepodobnejší.

Podobne sa Orbánov režim, zaplavený obvineniami z korupcie, s takmer úplne závislou energetickou zásobou jeho krajiny od Ruska, s ekonomikou v kríze a s nízkou reputáciou v Európe, javí ako nevhodný kandidát na to, aby pôsobil ako akýsi most medzi východom a západom, nieto ešte ako stabilizujúca prítomnosť vo vlastnej krajine. Orbánova bizarná zhovievavosť na svetovej scéne bola zrejme čiastočne podporená uznaním, ktoré mu prejavil americký pravicový politický establishment, ktorý priťahuje jeho autoritársky plán. V skutočnosti plán na podobný úpadok svojej spoločnosti.

Steven Miller, hlavný politický poradca prezidenta Donalda Trumpa (2017 – 2021) a jeden z architektov Projektu 2025, vládneho programu, ktorý predložila Nadácia Heritage pre nadchádzajúcu konzervatívnu administratívu a ktorý výrazne posilňuje výkonnú moc. Foto: lev radin

Zdá sa, že Slovensko pod vedením Roberta Fica sa nachádza v podobnej situácii s autoritárskymi ašpiráciami a túžbou zjednotiť sa s Ruskom napriek členstvu v EÚ aj NATO. Pochybné politiky obmedzujúce verejné protesty, zastavenie financovania skupín LGBTQ+, zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry vyšetrujúcej politickú korupciu a rastúce útoky na nezávislé médiá dláždia známu cestu k autokratickej vláde pre režim vedený niekým, kto má zámer mať blízke vzťahy s Putinom. Verejná nespokojnosť sa prejavila v súvislosti s pokusmi režimu o zníženie trestov za korupciu. Slovenský parlament formálne označil Putinov režim za štátneho sponzora terorizmu pred niečo vyše rokom a zdôrazňuje dichotómiu nálad, ktorá v krajine existuje.

Kontrola, ktorú vykonáva čoraz autoritatívnejší režim, ohrozuje štruktúru slobodnej spoločnosti, ktorá umožňuje diskusiu, inovácie a možnosti výberu a zároveň zabezpečuje nestranné súdnictvo a nezávislé médiá, ktoré odhaľujú chyby vládnych režimov a iných agentúr, ktoré sa odchyľujú od zásad právneho štátu. Takéto usporiadanie vytvára sociálnu dynamiku, ktorá podporuje neustálu spätnú väzbu a udržiava spoločnosť na úzkej, spravodlivej a udržateľnej ceste. Ak je ponechaný pod kontrolou jednej osoby alebo režimu, fašistický štát nie je ďaleko a sloboda je stratená. Po celom svete existuje niekoľko hnutí, ktoré sa usilujú o autokratickú vládu. Tí, ktorí uspejú, vedú svoje národy často k žalostným výsledkom a sú vytlačení až po príliš dlhom čase strávenom v biede. Je čas byť ostražití.

Autorské práva @Kost Elisevich, MD, PhD 2024. Všetky práva vyhradené. Akákoľvek nezákonná reprodukcia tohto obsahu bude mať za následok okamžité právne kroky.