Zlomyslnosť Vladimíra Putina sa šíri ďaleko za hranice Ukrajiny. Bezprostrední susedia Ruska v Európskej únii (EÚ) môžu dosvedčiť rôzne prostriedky, ktorými sú ohrozovaní – zinscenovaná masová migrácia, ktorá sa snaží destabilizovať spoločenský poriadok, kybernetické útoky na finančné a vládne inštitúcie, dezinformačné kampane zamerané na spoločenské krivdy, sabotáže, atentáty a ďalšie metódy, ktoré budú podrobnejšie rozobraté tu. Územná blízkosť však nie je predpokladom pre ruský vpád. Podobné prístupy sa uplatňujú aj v prípade iných národov na celom svete a najmä na Západe, ktorý Putin považuje za svojho archetypálneho nepriateľa spôsobom typickým pre jeho sovietsku výchovu.
Pod Putinovým vedením si Rusko získalo reputáciu zástancu výnimočnosti a s tým aj pocit nároku, vďaka ktorému môže byť ospravedlnenie nezákonnej invázie do susedného národa, ako je Ukrajina, postavené na mučivých výmysloch fantázie. Medzi ne patrí absurdná predstava fašistického režimu na Ukrajine, ktorý ohrozuje prežitie Ruska, keď sa samo musí z toho obviniť ; ďalším je fantázia prameniaca z ruskej historiografie 19. storočia , ktorá tvrdí, že pôvod Ukrajiny je ranou verziou Ruska. Napokon je tu vnímaná hrozba zo strany Severoatlantickej aliancie (NATO), ktorá sa pokúša podkopať bezpečnosť Ruska, pričom v skutočnosti je to Rusko so svojimi historicky imperialistickými ambíciami, ktoré predstavuje hrozbu, ako môžu dosvedčiť bývalé štáty Varšavskej zmluvy vo východnej Európe. Navyše, pobaltské národy a v poslednom čase aj Fínsko a Švédsko pochopili rovnaké riziká zdieľania hranice alebo aspoň určitej blízkosti démona.

Brutalita, s akou sa Putinova vojna vedie na Ukrajine, je dobre zdokumentovaná a v súčasnosti je to jadro, podľa ktorého možno jeho zločinecký podnik spočiatku posudzovať. Rozsah jeho úsilia v globálnom meradle si však vyžaduje preskúmanie, aby sme pochopili, prečo ho musí globálne spoločenstvo ako celok spochybniť a poraziť. Pre medzinárodný poriadok nastolený krátko po skončení poslednej veľkej vojny sveta, takmer pred 80 rokmi, je v stávke veľa.
Sýrska občianska vojna a ruská agresia
Nepokoje v Sýrii vypukli v roku 2011 celonárodným ľudovým protestom proti represívnemu režimu Baššára Asada, ktorý odzrkadľoval skoršie reakcie na autoritársku vládu v Egypte a Tunisku počas Arabskej jari. Po silne ozbrojenej reakcii na nepokoje zo strany režimu, ktorý podporovalo Rusko a Čína, vypukla občianska vojna. Obe krajiny vetovali následné rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov (OSN) odsudzujúce Asadove činy. Irán poslal Asadovi zbrane a jeho libanonská pobočka Hizballáh poslala bojovníkov. V roku 2013 boli proti rebelom nasadené chemické zbrane, ktoré bez rozdielu zabíjali nevinných civilistov v ich blízkosti. Rusko sa už v počiatočnej fáze vojny angažovalo v podpore vládnych síl poskytnutím značného množstva zbraní a vybavenia.

V septembri 2015 Rusko fyzicky vstúpilo do vojny na žiadosť Asada, aby pomohlo poraziť jeho sýrsku opozíciu a Islamský štát Irak a Levant (ISIL). Začala sa rozsiahla kampaň leteckých útokov na opozičné bašty. Putin mal dvojaký geopolitický cieľ: prvým bolo znížiť vplyv USA na Blízkom východe a druhým získať strategickú oporu pozdĺž pobrežia Stredozemného mora a rozšíriť tak dosah Ruska do severnej Afriky a oblasti Červeného mora. Ruské špeciálne jednotky a Putinova žoldnierska skupina Wagner rozpútali vlastnú brutalitu a zamerali svoje skúsenosti s bojom spálenej zeme na civilné obyvateľstvo rovnako ako na vojenské ciele. Je zaujímavé, že z týchto posledných cieľov bolo 80 % ruských leteckých útokov v roku 2016 zameraných na sýrske opozičné milície zapojené do boja proti ISIL, čím sýrska spoločnosť bola vystavená extrémistickým hrozbám teroristickej organizácie. ISIL však nakoniec do roku 2019 stratil kontrolu nad všetkými svojimi blízkovýchodnými územiami vďaka úsiliu amerických, kurdských a irackých síl, a to aj napriek ruskému zasahovaniu.
Podľa Sýrskej siete pre ľudské práva, nezávislej monitorovacej skupiny so sídlom v Spojenom kráľovstve (UK), len ruské letecké útoky do marca 2016 zabili viac ako 2 000 civilistov . Toto sa dosiahlo bez rozdielu použitím kazetových bômb, zápalných bômb obsahujúcich hliníkový prášok a oxid železa, ktoré spôsobili ťažké prenikajúce popáleniny, a termobarických zbraní, ktoré odpálili aerosólový výbušný prvok, ktorý obete dusil a pálil. Do 30. apríla 2018, po 31 mesiacoch ruského bombardovania, tá istá monitorovacia skupina hlásila 7 700 civilných obetí, medzi nimi 1 851 detí mladších ako 18 rokov. Amnesty International označila tieto metódy vedenia vojny za porušenie medzinárodného humanitárneho práva, čo je ruskej armáde viac než známe.

Ruská intervencia nakoniec zdanlivo zabezpečila Asadovo udržanie moci, čím Sýriu dostala do patovej situácie s povstaleckými silami. Do polovice roka 2023 Rusko zriadilo v Sýrii 105 vojenských objektov, pričom Asadov režim sľuboval trvalú prítomnosť s cieľom udržať stabilitu v krajine. Dve hlavné ruské vojenské základne pozostávajú z leteckej základne Chmejmim v Latakii, pobrežnom prístavnom meste v severnej Sýrii, a námornej základne v Tartuse, 85 kilometrov južne odtiaľto, kde sa nachádza časť ruskej Severnej flotily, v súčasnosti pozostávajúcej z troch vyloďovacích lodí. Úzka spolupráca medzi Iránom, ktorý má v Sýrii vlastnú vojenskú prítomnosť, a Ruskom existuje v krajine od roku 2015.
Rusko zneužíva sýrsku migráciu ako zbraň
Útek prevažne sýrskych migrantov smerujúcich do Európy bol výsledkom extrémneho násilia ruskej bombardovacej kampane na podporu Asadových vlastných síl. Začiatkom roka 2016 takmer 129 500 ľudí a ďalších 1 545 po súši, pričom prevažná väčšina prešla cez Grécko. Využitie takéhoto masívneho toku ľudí vytvára nielen hraničné a humanitárne krízy, ale aj chaos a spoločenské rozpory v krajinách, ktoré sa s prílevom musia vysporiadať samy. Xenofóbne a nativistické sily nútia k politickým hnutiam a populistickým náladám , ktoré v kontexte európskej demokracie môžu viesť k vážnym rozporom, čo by opäť hralo v prospech Ruska.
Toto všetko pomohlo nielen spôsobiť politickú a sociálnu nestabilitu v Európe, ale aj odviesť pozornosť Západu od konfliktu, ktorý vznikol úmyselným vpádom ruských paramilitárnych jednotiek na Krym a východnú Ukrajinu v roku 2014, po ktorom nasledovala následná nelegitímna anexia Krymu. Osem rokov konfliktu pokračovalo v Donbase, vo východných regiónoch Ukrajiny, pričom ruské paramilitárne operácie podporovali miestne podvratné prvky, ktoré čelili ukrajinským silám, až kým Ruska vo februári 2022 neprišlo k priamej invázii.
Je iróniou, že napriek problémom, ktoré Rusko spôsobilo v Sýrii, zablokovalo vstup sýrskych utečencov alebo ich vystavilo ďalšiemu nepriateľstvu, keď si sami požiadali o azyl. Dmitrij Peskov, Putinov hovorca, ktorý si zjavne neuvedomoval účasť Ruska na tomto utrpení, navrhol, aby náklady niesli krajiny zodpovedné za spôsobenie utečeneckej krízy. Absencia azylu pre Sýrčanov v Rusku spôsobila, že 5 500 z nich pokračovalo na sever, aby prešlo cez hraničný priechod Borisoglebskij-Storskog, ktorý sa nachádza približne na 70. stupni severnej zemepisnej šírky, do Nórska ešte predtým, ako bol tento vstup uzavretý. Situáciu Sýrčanov ešte zhoršilo to, že niektorí dostali pokuty za to, že sa na ministerstve vnútra prezentovali ako nelegálni utečenci. Keď ich polícia chytila, poslali ich do centier pre zadržiavanie migrantov, kde im hrozila deportácia a návrat do konfliktnej zóny.
Rusko-bieloruská tajná dohoda na hraniciach EÚ
V rozšírení témy nevojenskej hybridnej vojny, partnerstvo s Bieloruskom a jeho diktátorom Alexandrom Lukašenkom poskytlo Putinovi ďalšiu príležitosť na vytvorenie chaosu na hraniciach v ďalšom vstupnom bode, tentoraz ohrozujúc Poľsko a Litvu. V roku 2021, len niekoľko mesiacov pred ruskou inváziou na Ukrajinu, bieloruské úrady zmiernili vízové požiadavky, čím povzbudili tisíce migrantov z konfliktných krajín Blízkeho východu, ako sú Irak, Sýria, Jemen a Afganistan, aby prišli do Bieloruska. Cestovanie zabezpečovala bieloruská štátna letecká spoločnosť a migranti boli ubytovaní vo vládnych hoteloch. Bielorusko však inak neposkytovalo humanitárnu pomoc, ale skôr ich chcelo nahnať na svoju 400 kilometrov dlhú hranicu s Poľskom a susednými národmi Litvou a Lotyšskom. Niektorí migranti sa objavili s ruskými vízami, čo naznačuje, že im uľahčilo inými spôsobmi. Táto posledná vlastnosť sa stala oveľa zreteľnejšou na jar 2024.

V tom čase bola táto akcia zdanlivo reakciou na sankcie EÚ uvalené po Lukašenkovom brutálnom potlačení politických oponentov a protestujúcich, ktorí spochybňovali jeho znovuzvolenie v roku 2020 po 27 rokoch pri moci. Volebný systém bol režimom skorumpovaný , čo Lukašenkovi umožnilo udržať si to, čo v skutočnosti bolo diktatúrou . Turbulencie na hraniciach sa zdali byť strategicky zrežírované tak, aby vyhovovali potrebám Ruska v tom čase, keďže ďalší veľký prílev migrantov do EÚ by ďalej podnietil sociálne a politické nepokoje a povzbudil pravicových extrémistov v EÚ k reakcii. Na jeseň 2021, keď sa toto všetko dialo, sa stalo viac než zrejmým, že Rusko zhromažďuje vojská pozdĺž ukrajinských hraníc s rastúcou pravdepodobnosťou invázie.
Medzitým sa migranti v Bielorusku nielenže hromadili vo veľkom počte pozdĺž hraníc EÚ, ale stávali sa čoraz agresívnejšími a vypukli násilie. Situáciu ešte zhoršila účasť bieloruskej pohraničnej stráže, ktorá podporovala nelegálny prechod cez hranice tým, že migrantov nasmerovala do zraniteľných oblastí a snažila sa oslepiť nepriateľské pohraničné stráže laserovými svetlami. Akoby Rusko a Bielorusko chceli zdôrazniť tajnú dohodu oboch režimov v tejto kríze, usporiadali vojenské cvičenia pri poľsko-bieloruskej hranici, zatiaľ čo tisíce migrantov uviazli v mrazivých a čoraz nehygienických podmienkach neskorej jesene. Dovtedy bolo na hranici nasadených približne 15 000 poľských vojakov v reakcii na patovú situáciu, ktorá vznikla, keď sa EÚ snažila potlačiť umelo vytvorenú krízu. Boli umiestnené rozsiahle bariéry a vytvorená 200 metrov široká vylúčená zóna s cieľom zastaviť tok migrantov, ale problém pretrváva dodnes, pričom zapojenie je jasnejšie definované.
Rusko-gruzínska vojna v roku 2008
Predtým, ako Putin v auguste 2008 napadol Gruzínsko, Abcházsko a Južné Osetsko. V severných gruzínskych regiónoch Abcházsko a Južné Osetsko panovali nepokoje už od vyhlásenia nezávislosti Gruzínska od Sovietskeho zväzu v roku 1991. Separatistické hnutie podporované Ruskom v týchto dvoch regiónoch bolo nevyhnutným substrátom pre Putina, aby sa zapojil do záležitostí Gruzínska, keď v Južnom Osetsku vypukli boje. Od roku 2001 sa Putin snažil podkopať spojenie regiónu s Gruzínskom. Putinove ambície v Gruzínsku ďalej podnietil rastúci prozápadný postoj Gruzínska a jeho záujem o vstup do NATO, k ktorému sa zaviazalo na summite v Bukurešti v roku 2008. Ruské zámery týkajúce sa budúcnosti Abcházska aj Južného Osetska sa objasnili, keď ruský veľvyslanec pri NATO varoval, že Rusko sa v takýchto prípadoch bude usilovať o ich nezávislosť. Keď gruzínske sily vstúpili do Južného Osetska, aby potlačili násilie, narazili na ruské jednotky, ktoré sa do regiónu nelegálne presunuli. Falošné obvinenia z genocídy ruských civilistov v regióne poskytli Putinovi zámienku na začatie totálnej vojny proti samotnému Gruzínsku a ospravedlnili útok pod humanitárnym leskom „vynútenia mieru“.

Nasledovalo ruské letecké bombardovanie v Južnom Osetsku aj mimo neho, po ktorom nasledovala námorná blokáda gruzínskeho pobrežia Čierneho mora. Rusko následne uznalo nezávislosť Abcházska a Južného Osetska po dohode o prímerí, ktorú vyrokoval francúzsky prezident Sarkozy. Uznanie bolo vyhlásené len na potvrdenie ich autonómneho štatútu, ktorý bol síce stanovený už začiatkom 90. rokov, ale stále ako súčasť Gruzínska. Vojna spočiatku vyhnala z domovov 192 000 ľudí a o šesť rokov neskôr si viac ako 20 000 prevažne etnických Gruzíncov stále nenadobudlo späť svoje domovy. V roku 2021 Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil Rusko za zodpovedné za porušovanie počas jeho vojenskej angažovanosti a v roku 2022 Medzinárodný trestný súd obžaloval určitých ruských štátnych príslušníkov z vojnových zločinov proti etnickým Gruzíncom.

Rusko prevzalo de facto kontrolu nad Abcházskom aj Južným Osetskom, napriek tomu, že tieto regióny sú stále medzinárodne uznávané ako súčasť Gruzínska. Okrem toho v každom z regiónov umiestnilo značný počet vojenského personálu, z ktorého niektorí boli nedávno premiestnení do bojov na Ukrajine. Len v Južnom Osetsku bolo zriadených päť stálych vojenských základní. Okrem zisku územia má Rusko v úmysle ďalej využívať 213 kilometrov dlhé pobrežie Čierneho mora Abcházska, kde sa snaží zriadiť významnú námornú základňu v prístave Očamčyre napriek námietkam gruzínskeho parlamentu. V prístave sa v súčasnosti nachádza niekoľko hliadkových lodí ruskej Federálnej bezpečnostnej služby (FSB). Moderná história Ruska v oblasti nárokovania si územia za pochybných okolností je v súlade s jeho všeobecnou politikou územného získavania vojenskou okupáciou, ako to bolo v prípade Kaliningradu po druhej svetovej vojne.
Ruské kybernetické útoky na zahraničné štáty
Kybernetická kriminalita sa stala medzinárodným fenoménom, pričom veľká časť z nej je zameraná na finančný zisk. Ruskí agenti za Putinovej vlády však začali proces kybernetickej špionáže ako prostriedku hybridnej vojny s cieľom poskytnúť Rusku strategickú výhodu podkopávaním životne dôležitých záujmov v krajinách, ktoré považovalo za proti nemu namierené. Na konferencii vo ValdajiPutin diskutoval o zahraničnej politike pod názvom „Rusko a meniaci sa svet“, v ktorej spomenul používanie „mäkkej sily“ vo forme matice nástrojov a metód na dosiahnutie cieľov zahraničnej politiky bez použitia zbraní. Naznačil, že tieto metódy sa používajú na vyvolanie extrémistických a nacionalistických postojov, manipuláciu s verejnosťou a zasahovanie do domácej politiky suverénnych štátov, ale nespomenul, že Rusko sa už zapája do podobných aktivít. Približne v rovnakom čase Valerij Gerasimov, Putinov náčelník generálneho štábu ruských ozbrojených síl a údajný autor toho, čo sa nazýva „Gerasimovova doktrína“, predložil myšlienku novej metódy vedenia vojny, ktorá vyžaduje integráciu nevojenských spôsobilostí s cieľom poskytnúť strategickú výhodu podkopávaním bezpečnosti a politickej vôle protivníka.
V roku 2007 Estónsko, bývalý satelit Sovietskeho zväzu, plánovalo presunúť ruský pamätník z 2. svetovej vojny zo svojho hlavného mesta Tallinn, čo vyvolalo nahnevaný Putin reakciu deaktiváciou internetu v krajine prostredníctvom kybernetického útoku typu DDOS (distributed denial of service ), ktorý trval tri týždne. Verejné aj súkromné organizácie boli postihnuté útokmi na štátne a komerčné webové stránky, ktoré boli preťažené nevyžiadanou prevádzkou, čo ich znemožnilo prístup k nim. Išlo o prvú známu epizódu, v ktorej jeden národ ohrozil bezpečnosť a nezávislosť druhého národa takýmto útokom. Pri spätnom pohľade Rusko samo dokázalo účinnosť tohto druhu invázie ako ďalšieho prostriedku hybridnej vojny , ktorý sa čoskoro uplatnil aj inde.
Gruzínsko aj Ukrajina sa stali terčom ruských útokov aj v roku 2007, a to prostredníctvom „falošných správ“ s cieľom podkopať demokratické princípy a polarizovať ľahko manipulovateľné prvky spoločnosti. V roku 2008, keď Litva zakázala používanie zastaraných sovietskych symbolov, ruskí hackeri poškodili webové stránky symbolmi, ktoré boli typické pre bývalý Sovietsky zväz. Koordinovaná ruská vojenská a kybernetická akcia DDoS bola prvýkrát vykonaná počas rusko-gruzínskej vojny v roku 2008, ktorá narušila vnútornú komunikáciu Gruzínska. V roku 2009 Rusko spustilo kybernetické útoky na dva štáty, ktoré sú s ním spojené v Spoločenstve nezávislých štátov, Kirgizsko a Kazachstan. V prvom prípadeišlo o donútenie prezidenta Kirgizska Bakijeva k vysťahovaniu americkej vojenskej základne. V druhom prípade išlo o sťažnosť na médiá, ktoré publikovali vyhlásenie prezidenta Kazachstanu Nazarbajeva kritické voči Rusku.

Druhý koordinovaný vojenský a DDoS útok, 32-krát väčší ako ten, ktorý bol vykonaný na Gruzínsko v roku 2008, ohrozil internetovú komunikáciu na Ukrajine, keď ruské paramilitárne jednotky v marci 2014 obsadili Krym. V máji toho istého roku, krátko pred prezidentskými voľbami na Ukrajine, Rusko hacklo jej volebnú komisiu, hoci Ukrajinci problém rýchlo vyriešili následným zatknutím hackerov.
Zistilo sa, že v roku 2015 ruskí hackeri prenikli do počítačovej siete nemeckého Bundestagu, ktorá sa pokúšala získať prístup k administratívnym sieťam nemeckých politikov a NATO. Ďalšie obavy sa objavili v roku 2016, keď sa objavili dôkazy o tom, že v nemeckých parlamentných voľbách v nasledujúcom roku dôjde k ruskému kybernetickému zasahovaniu v snahe oslabiť úradujúcu kancelárku Angelu Merkelovú. Ruské zahraničné aktivity pokračovali, keď sa hackerom podarilo získať prístup do počítačovej siete americkej Demokratickej strany a k e-mailom jej predstaviteľov, ktoré sa následne šírili do celého sveta prostredníctvom WikiLeaks. Zámerom útoku bolo jednoznačne podkopať kandidatúru Hillary Clintonovej na prezidentku. Fínske ministerstvo zahraničných vecí bolo v roku 2016 upozornené, že v roku 2013 bola sieť napadnutá ruskými hackermi a že v tom čase bola súčasťou širšej kampane, do ktorej bolo zapojených viac ako 50 krajín.
Nedávne ruské kybernetické útoky spôsobili chaos v nemocniciach vo Veľkej Británii, u obranných a leteckých firiem a u politických osobností v Nemecku a Českej republike a u subjektov kritickej infraštruktúry vo Švédsku, Litve, Poľsku a na Slovensku. Veľká časť aktivít bola spojená so skupinou („Fancy Bear“) prepojenou s Hlavným riaditeľstvom Generálneho štábu Ozbrojených síl Ruskej federácie (GRU) Kremľa, alebo jednoducho s hlavným riaditeľstvom spravodajských služieb ruskej armády. Útoky naďalej naberajú na obrátkach na celom svete, najmä na Západe, a sprevádza ich zvýšená ostražitosť a prijímanie zodpovedajúcich protiopatrení.
Vpád ruských žoldnierov do Afriky
Rusko sa už dlho mieša do záležitostí afrických krajín ako prvá z mnohých krajín, ktoré sa snažia o vplyv, hoci jeho agresívne metódy a motívy sa ukázali byť oveľa sebeckejšie. Jeho cieľom bolo získavať bohatstvo a podkopávať demokracie na podporu autoritárskych režimov, s ktorými sa dohody dajú ľahšie dosiahnuť priamymi transakčnými vzťahmi, než postupovať prostredníctvom nejasností parlamentnej diskusie. Okrem priameho vojenského nasadenia s nasadením žoldnierov Wagnerovej skupiny napojenej na Kremeľ na podporu prevratov Rusko zaviedlo dezinformačné kampane, zasahovalo do národných volieb, vymieňalo zbrane za prístup k zdrojom a prevzalo kontrolu nad národnými bezpečnostnými službami.

Rusko je hlavným šíriteľom dezinformácií v Afrike, sponzoruje 80 kampaní v 22 krajinách a predstavuje takmer 40 % všetkých takýchto kampaní. Jeho zaradenie spolu s Čínou, Spojenými arabskými emirátmi, Saudskou Arábiou a Katarom predstavuje takmer 60 % dezinformačných kampaní na kontinente. Vznikli nadnárodné kampane, z ktorých 16 patrí Rusku, ktoré šíria protizápadné nálady, pričom dvaja významní dezinformační aktéri spojení s Ruskom zhromaždili spolu viac ako 28 miliónov sledovateľov na sociálnych sieťach. Wagnerova skupina použila dezinformácie na cielené zacielenie na Mali, Burkinu Faso a Niger v západnej Afrike. Aby si udržali moc, vojenské junty v Mali a Burkine Faso sa inak stali závislými od ruskej podpory. Od prevzatia moci v roku 2020 junta v Mali opakovane porušila svoj záväzok týkajúci sa prechodného harmonogramu a zároveň umožnila alarmujúce zhoršenie bezpečnostných a ekonomických podmienok krajiny. Separatistická koalícia Taureg nedávno utrpela veľkú porážku malijských síl a ich spojencov z Wagnera na alžírskych hraniciach, čo ukazuje, že Rusko svojimi činmi len vytvorilo väčšiu nestabilitu a nieslo následky. Podobná situácia nastala v Nigeri po vojenskom prevrate v júli 2023, keď sa zhoršila bezpečnosť, ekonomika a sociálna starostlivosť krajiny. Všetky úspechy dosiahnuté pod predchádzajúcim demokratickým vedením boli prakticky zmarené, keďže islamistické skupiny teraz vyvolávajú nepokoje a nútia juntu nasadiť ruských žoldnierov výmenou za ťažobné práva v oblastiach krajiny s ťažbou zlata.
Po Putinovej vražde Jevgenija Prigožina, vodcu Wagnerovej skupiny, v roku 2023 a začlenení skupiny do ruskej armády sa už nedá odvolávať na akékoľvek vierohodné popieranie prebiehajúceho systémového porušovania ľudských práv (napr. mučenie, drancovanie, popravy bez dozoru, sexuálne násilie) zo strany Putinovho režimu. Nakoniec, nábor týchto Rusov len zhoršil násilie a utrpenie, ktorým ľudia trpia. Žiaľ, niektorí africkí lídri videli Rusko ako prostriedok na potvrdenie svojho vplyvu a Rusko im len rado vyhovelo bez toho, aby do tohto procesu výrazne investovalo. Ďalší dobrý príklad toho druhého platí od roku 2020 v Stredoafrickej republike (SAR), kde sa Wagnerova skupina snažila ťažiť z jej zdrojov zlata, diamantov, uránu a ropy výmenou za bezpečnosť, ktorú ponúka na podporu režimu Faustina-Archangea Touadéru.
Dôsledkom nepokojov v Afrike, ktoré zhoršili žoldnieri Wagnera, bolo masívne vysídľovanie obyvateľstva v rôznych konfliktných zónach, najmä v Saheli a strednej Afrike. Len v Stredoafrickej republike bolo do konca roka 2021 vnútorne vysídlených 722 000 ľudí. Úrad OSN pre koordináciu humanitárnych záležitostí odhadol, že viac ako 60 % populácie potrebovalo urgentnú pomoc. Mnohí sa vydali na migráciu na sever do Tuniska a Líbye, aby unikli hladomoru a násiliu. Rusko zase zriadilo v Líbyi dve vojenské základne pod kontrolou žoldnierov Wagnera, nasadilo tam personál GRU a špeciálnych jednotiek a nasadilo systémy protivzdušnej obrany , akoby si chcelo zabezpečiť strategické postavenie v blízkosti južnej Európy. Personál Wagnera sa ďalej zapája do uľahčovania nelegálnej migrácie do Európy rokovaním s pašerákmi, ktorí prenikli na pobrežie. Rovnako ako v prípade migrácie na západ z Blízkeho východu cez Bielorusko, došlo k významnému presunu migrantov smerom k južnému pobrežiu Európy, najmä do Talianska cez severnú Afriku, na účely, ktoré opäť vyhovujú potrebám Ruska, aby destabilizovalo spoločenské a vládne inštitúcie v rámci EÚ.
Ruský pochod do Venezuely
Ruská túžba po zakorenení autoritárstva vo Venezuele sa naplnila s nástupom marxistického vodcu Huga Cháveza v roku 1999 na populistickej platforme, ktorá priťahovala robotnícku triedu a chudobných. Putin sa dostal k moci krátko nato, v roku 2000, a angažoval sa v úsilí zapojiť latinskoamerické národy do ruskej sféry vplyvu, podobne ako to jeho bývalí vodcovia Sovietskeho zväzu urobili s Kubou a Nikaraguou. Teraz bol však zámer širší, jeho vízia zapojiť národy do nového svetového poriadku , ktorý by bol výzvou pre svetový poriadok vedený USA. Chávez zdieľal silné protiamerické nálady a čoskoro uprednostnil vzťahy s Ruskom, ktoré posilnil nákupom vojenského vybavenia za viac ako 4 miliardy dolárov. ďalšie dohody týkajúce sa spolupráce v oblasti jadrovej energie, systému vesmírnej obrany a dodávky jadrových ponoriek do roku 2020.
Chávez zomrel v roku 2013 a v mimoriadnych prezidentských voľbách ho nahradil viceprezident Nicholás Maduro. Korupcia sa za Cháveza v bohatej na zdroje Venezuele zakorenila a za Madura sa stala oveľa väčším problémom, ktorého demagógia viedla k politickému a sociálno-ekonomickému zhoršeniu s neustále sa zväčšujúcou priepasťou v bohatstve. To sa prejavilo hyperinfláciou, extrémnou chudobou, nedostatkom potravín, nezamestnanosťou, zlyhávajúcim systémom zdravotnej starostlivosti, rastúcou kriminalitou a úmrtnosťou a značnou emigráciou. Tá sa stala hlavným zdrojom problémov s výsledným tlakom na južnú hranicu USA, najmä počas Bidenovej administratívy.

Keď bol Maduro v roku 2018 „znovu zvolený“ za okolností, ktoré susedné krajiny, EÚ, Kanada a USA považovali za podvodné, Rusko rýchlo a bezohľadne uznalo Madurov režim a spolu s Čínou vetovalo rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN , ktorá požadovala nové prezidentské voľby. V tom istom roku, výmenou za ruskú pomoc v podobe pôžičiek a finančných záchranných balíkov v predchádzajúcich rokoch, Rusko získalo vlastníctvo veľkých častí niekoľkých venezuelských ropných polí a kontrolu nad budúcou produkciou dvoch karibských polí zemného plynu. Okrem toho prevzalo 49,9 % kontrolu nad CITGO, venezuelskou spoločnosťou v úplnom vlastníctve USA, vrátane troch rafinérií na pobreží Mexického zálivu, výmenou za 1,5 miliardy dolárov. Do konca roka 2018 Rusko investovalo 1 miliardu dolárov do venezuelského zlatého ťažobného priemyslu a boli dohodnuté ďalšie zmluvy na dodávku 600 000 ton pšenice a na modernizáciu a údržbu jeho výzbroje vo Venezuele.
Uprostred sporov vo Venezuele, spochybňovanej Madurovej autority po zmanipulovaných voľbách v roku 2018 a obáv o ruské investície začali Putinovi žoldnieri z Wagnera v roku 2018 vstupovať do Venezuely údajne na ochranu Madura. Okrem výcviku venezuelských bojových jednotiek a prorežimných milícií sa Wagnerove sily podieľali na ochrane ropných rafinérií spolu s niekoľkými ruskými obchodnými subjektmi. Ťažba tória, rádioaktívneho kovu, ktorý sa môže použiť v leteckom priemysle, ako aj v jadrových reakciách a iných aplikáciách, sa stala ďalším zameraním ochrany Wagnera v zavedených ruských ťažobných prevádzkach. Skupina je tiež zapletená do nelegálnej ťažby zlata , kde boli porušované ľudské práva a spôsobené škody na životnom prostredí.

Sporné prezidentské voľby vo Venezuele v júli 2024, ktoré boli evidentne ovplyvnené rozsiahlym zasahovaním vlády , priniesli počas protestov, ktoré nasledovali, medzi venezuelskými bezpečnostnými silami žoldnierov Wagnera . Nedávny príchod a dlhodobá prítomnosť ruských vojnových lodí vo Venezuele sa zhodovali s voľbami, akoby chceli vyslať signál, že v prípade potreby sú k dispozícii posily. Navyše, nedávny územný spor Madura o región Essequibo v susednej Guyane viedol k modernizácii neďalekého vojenského letiska vo Venezuele, rozšíreniu vojenských zariadení a výstavbe mosta na uľahčenie prechodu na toto územie. Táto epizóda sa javila skôr ako rozptýlenie pozornosti, aby sa odvrátila pozornosť od volieb. Ak by však USA boli nútené konať vojensky v akejkoľvek eskalácii sporu, ruská prítomnosť by situáciu skomplikovala.
Putinove štátom podporované trestné činy
V júli 2024 plán ruských agentov na atentát na Armina Pappergera, generálneho riaditeľa a predsedu výkonnej rady spoločnosti Rheinmetall AG, piateho najväčšieho výrobcu zbraní v Európe. Bol to jeden z mnohých ruských plánov na zabitie vedúcich pracovníkov európskeho obranného priemyslu, ktorí podporovali obranu Ukrajiny proti ruskej invázii. Ako ďalšiu súčasť Putinovej hybridnej vojnysa Rusko zapojilo do niekoľkých projektov, medzi ktoré patrili podpaľačstvo v skladoch, vandalizmus a bombové útoky, čo všetko je súčasťou rozsiahlej sabotážnej operácie v členských štátoch NATO zameranej na zásobovacie trasy zbraní a osoby zapojené do ich výroby. Väčšina, ak nie všetky, sa zdajú byť prepojené s ruskou spravodajskou agentúrou GRU.
Plánovanie a vykonávanie sabotážnych útokov zo strany Ruska sa tento rok zintenzívnilo s cieľom zvýšiť náklady na podporu Ukrajiny. Bola prijatá metóda zástupcu, pri ktorej Rusko verbuje sympatizantov online na účely sledovania a zhromažďovania informácií, po ktorých nasleduje možné zničenie miesta záujmu. Operácie sa zdanlivo vykonávajú tak, aby sa udržalo pod hranicou vyvolania hnevlivej vojenskej reakcie. Putin tieto zásahy pozná vďaka svojim znalostiam o špionážnych operáciách sovietskej bezpečnosti. V raných dobách studenej vojny v 50. rokoch 20. storočia mali Sovieti ukryté sklady výbušnín a zbraní po celej západnej Európe a možno aj v USA s plánmi na aktiváciu na základe rozkazu, ktoré sa však nikdy neuskutočnili. Umiestnenie týchto zásob zostalo Západom do značnej miery neobjavené, hoci Putinovi je určite známe.
Ruské štátom podporované atentáty boli inak znovu zavedené Putinom a siahajú až do roku 2004, do raných fáz jeho prezidentovania, keď bol čečenský viceprezident Zelimchan Yanderbiyev, nacionalista usilujúci o nezávislosť Čečenska, popravený v Katare dvoma ruskými agentmi. Nasledovala séria otráv ruských exulantov a opozičných osobností na zahraničnej pôde, niektoré úspešné, iné menej . Tie, ku ktorým dochádza v Rusku, majú násilnejší profil – streľby, výbuchy, „pády“ z okien alebo z niekoľkých schodov, obesenie. Vedomie, že osoby určené na popravu sú občanmi iných krajín, obracia list v chápaní povahy takýchto zločinov. Je potrebné sa zamyslieť nad tým, či môže byť národ zodpovedný za ne prinútený čeliť následkom spôsobom, ktorý ho prinúti upustiť od činov, tak ako mal byť prinútený urobiť, keď prvýkrát napadol Ukrajinu v roku 2014.
Putin, Soviet
Zdá sa, že Putin presvedčil svoj ľud o potrebe Veľkého Ruska, Ruska, ktoré sa prehlasuje za dominantné medzi ostatnými národmi, ktorého sa treba báť pre svoju veľkosť, aby mohlo viesť ostatných k novému svetovému poriadku, do ktorého sa iné autoritárske režimy môžu cítiť nútené patriť. Zlyhal, ale ostatní v jeho režime sa budú stále pýtať, či sa môžu premeniť na podobnú diktátorskú osobu s podobnými zámermi. Mentalita sovietskej éry pretrváva s potrebou zapojiť sa do pretekov o vojenské zlepšenie iných za každú cenu. Územný zisk a globálna výhoda ďaleko prevyšujú prioritu pred blahobytom ruského ľudu. Putinovo úsilie o takéto zlomyseľné konanie na globálnej úrovni bude mať nakoniec veľmi malý výsledok, keď bude jeho národ vojensky prekonaný a ekonomicky zničený, keď bude ležať na zemi pred Čínou. Príklad, ktorý dal svojou autoritatívnou formou vlády, rovnako ako to urobili pred ním vodcovia Sovietskeho Ruska, opäť privádza jeho národ na pokraj katastrofy. Putin tým postavil Rusko do zlého svetla zločinnými činmi, ktoré vykonal na celom svete, a demonštroval globálnemu spoločenstvu zármutok, ktorý tým následne spôsobili. Veľa zostane neodpustených a zapamätaných.
Európa sa musí prestať báť ruskej hegemónie a myšlienky na opätovné prežívanie minulosti. Západ musí vidieť koniec opakujúcej sa nočnej mory, ktorú spôsobuje ďalší ruský režim, ktorý nie je schopný poučiť sa zo svojej minulosti a vlastného opakujúceho sa cyklu zlyhaní. Je čas na inú ruskú vládu, ktorá sa bude starať o potreby celého národa, a nie o vybrané mestské centrá, a prestane vytvárať falošné ilúzie pokroku, keď okolo nej zlyháva toľko vecí. Autoritári sa pozerajú na nezmyselné aspekty demokracie – súdnictvo, ktoré občas zlyháva vo svojom poslaní, zákonodarný orgán, ktorý sa stáva tak polarizovaným, že pokrok sa oneskoruje, výkonnú moc, ktorá kolíše vo svojom úsudku – a veria, že existuje lepší spôsob, ako ponechať rozhodovanie jednoducho v rukách autokrata a skupiny lojálnych pochlebovačov. Spätne však môžu príliš neskoro zistiť, že vynakladanie energie na argumenty v rámci demokratických inštitúcií skutočne dláždi cestu vpred k trvalému národnému blahobytu a bezpečnosti. Samotné demokracie zlyhávajú, keď sa táto energia rozptýli, a úzkoprsé populistické predstavy sa opäť zakorenia a vrátia národ do autoritárskej nočnej mory.
Autorské práva @Kost Elisevich, MD, PhD 2024. Všetky práva vyhradené. Akákoľvek nezákonná reprodukcia tohto obsahu bude mať za následok okamžité právne kroky.
2 myšlienky k článku „Globálne ruské kiahne“
Komentáre sú uzavreté.