„Byť slobodný neznamená byť odpútaný – znamená byť nezlomený.“
– Lina Kostenko, ukrajinská poetka
Nová vojna v Perzskom zálive zmenila okolnosti na celom svete a opäť odhalila Putinovo pohŕdanie Spojenými štátmi. Ďalšie udalosti, ktoré sa odohrávajú, majú viac spoločného s Putinovou vojnou na Ukrajine a ruským zasahovaním do širšieho rámca európskych vojn. Na nepokojnom kontinente svitne nová jar v roku, ktorý sa ukáže ako rozhodujúci pre jeho bezpečnosť, pokiaľ ide o Putinov duševný stav, jeho potrebu konfliktu a jeho vlastné prežitie. V hre je rýchlo sa meniaca geopolitická dynamika, ktorú možno pripísať nepredvídateľnosti Trumpovej vojny s Iránom a Putinovej potrebe pokračovať vo vojne na Ukrajine, keďže sa zdá, že budúcnosť Ruska je v ohrození. Obe vojny sú vojnami podľa vlastného výberu, hoci jedna z nich sa doteraz neustále preukázala ako úmyselne zločinecká, pričom jej vzdušné aj pozemné útoky sú zamerané na civilné obyvateľstvo.
Trumpova vojna v Iráne
Nezamýšľané dôsledky konfliktu na Blízkom východe by mali byť navždy vryté do myslí Američanov, no história nám neustále pripomína cyklický vzorec vojenských intervencií, ktoré nedosahujú svoje ciele a vytvárajú nepredvídané problémy. Od bombardovania kasární námornej pechoty v Libanone v roku 1983 až po zdĺhavé vojny v Iraku (2003 – 2011) a Afganistane (2001 – 2021) USA obetovali veľa. Tieto vojny, spolu s vojnami v Sýrii, Jemene a ďalšími konfliktmi po 11. septembri, si vyžiadali 15 262 amerických životov. Finančné náklady USA na ich dve hlavné vojny na Blízkom východe dosiahli viac ako 8 biliónov dolárov. Prvých šesť dní súčasnej vojny v Iráne stálo viac ako takmer 13 miliárd dolárov po nasadení viac ako 300 rakiet Tomahawk a inej útočnej munície (5,5 miliardy dolárov) a obranných stíhacích rakiet (5,7 miliardy dolárov) spolu s požadovanou prevádzkovou údržbou (890 miliónov dolárov/deň) a nezamýšľanými stratami výzbroje (1 miliarda dolárov).

Medzi menej dôležité aspekty súčasnej vojny s Iránom patrí dohoda o strategickom partnerstve medzi Ruskom a iránskym režimom, ktorá je formálne vyjadrená v Zmluve o komplexnom strategickom partnerstve z januára 2025. Spolupráca medzi oboma krajinami už nejaký čas podporuje iránsku podporu ruskej vojny na Ukrajine poskytovaním dronov Shahed, balistických rakiet, delostreleckých granátov a munície. Vzájomne sa v súčasnej vojne s Iránom, ktorú vedú USA, opäť objavila známa ruská téma. Naposledy sa prejavila v Afganistane, keď Putinov režim poskytol Talibanu finančné odmeny za zabíjanie amerických vojakov.
Pri tejto príležitosti Rusi poskytujú Iránu súradnice cieľov vrátane satelitných snímok strategických vojenských prostriedkov USA s rovnakým zámerom zabíjať Američanov a zároveň Iránu dodávajú vlastnú verziu dronov Shahed . Na zvýšenie ich smrteľnej sily boli zavedené ďalšie technologické vylepšenia iránskych dronov, založené na vlastných ruských skúsenostiach s ich používaním na Ukrajine . 1. marca 2026 iránske drony zabili šesť amerických vojakov v operačnom stredisku v Kuvajte . Ďalší útok 27. marca zranil tucet amerických vojakov a zničil lietadlo E-3 Sentry v hodnote 500 miliónov dolárov na leteckej základni princa Sultána v Saudskej Arábii, mieste, ktoré predtým pre Irán nasnímal ruský satelitný dohľad.
Trumpov osobitný vyslanec Steven Witkoffopäť nevedomky dôveroval Kremľu, že popiera svoju účasť na celej záležitosti, a to aj napriek jasným dôkazom o opaku podľa spojencov USA. Je samozrejme v Putinovom najlepšom záujme, aby blokáda Hormuzského prielivu zo strany Iránu zostala v platnosti čo najdlhšie, aby Rusko malo možnosť predávať svoju ropu a plyn za prémiu.
Absencia akejkoľvek Trumpovej reakcie na túto záležitosť svedčí o jeho pretrvávajúcom priaznivom, takmer podriadenom správaní voči Putinovi napriek prevládajúcej nedôvere oboch strán USA voči ruskému vodcovi. Prieskum Quinnipiac University z roku 2025 zistil, že 81 % Američanov má na Putina negatívny názor, vrátane 73 % republikánov a 93 % demokratov. Zjavný nedostatok záujmu zo strany Trumpa však podľa minulých správ odráža jeho odmietavý postoj k americkému vojenskému personálu

O pozemnej vojne v Iráne ešte nebolo rozhodnuté, keďže americké jednotky sa zhromažďujú v okolí, zatiaľ čo elitné Islamské revolučné gardy (IRGC) a konvenčná armáda (Artesh) vytvárajú svoje obranné plány. Posledné dve vojenské skupiny tvoria odhadované kombinované sily približne 500 000 príslušníkov. Polovojenské sily môžu mať v službe viac ako 450 000 vojakov, ktorí spolu s armádou predstavujú značnú opozíciu, ak zostanú jednotní vo svojej lojalite voči režimu.
Nakoniec, dôvody Trumpovej sympatie k Putinovi možno nie sú také dôležité ako dôsledky. Ak sa zaviaže byť považovaný za vyvrheľov sveta , bude sa za to nakoniec zodpovedať na verejnosti a možno aj v nadchádzajúcich novembrových voľbách do volebného obdobia, ako ďalšiu z mnohých krívd, ktoré sa už za posledný rok nahromadili
Americká pomoc Ukrajine
Trumpova administratíva dala jasne najavo, že Ukrajine nepomôže vyhrať vojnu s Ruskom . Povolila dodanie niektorých predtým vyčlenených finančných prostriedkov, ktoré prisľúbila Bidenova administratíva , ale pozastavila dodávky určitých kľúčových aktív, ako napríklad veľmi potrebného systému protivzdušnej obrany Patriot, ktorý bol v júli 2025 presmerovaný na Blízky východ. V tom čase bola vytvorená nová dohoda, v rámci ktorej by spojenci NATO financovali prebiehajúce akvizície prostredníctvom Zoznamu prioritných požiadaviek Ukrajiny (PURL), čím by sa ukončil priamy transfer materiálu z USA na Ukrajinu. Finančné prostriedky, ktoré by mohli byť týmto prístupom k dispozícii, sa teraz vyčerpávajú oznámením, že 750 miliónov dolárov z PURL sa presmeruje na doplnenie Trumpovej vojny, konkrétne na protivzdušnú obranu. Keby nebolo následného márnotratného používania týchto drahých rakiet Patriot (3 – 4 milióny dolárov) a THAAD (12 – 15 miliónov dolárov) pri streľbe na veľké množstvo relatívne lacných iránskych dronov Shahed (20 000 – 50 000 dolárov), mohol by byť tento čin prijateľnejší, ale nestalo sa tak.

Namiesto toho, aby prijal radu a technologickú pomoc na realizáciu podstatne lacnejšej stratégie na riešenie rojov dronov od autority, akou je Ukrajina, Trump odmietol s tvrdením, že USA majú nejako lepšiu technológiu dronov, pričom zároveň neuznal potrebné odborné znalosti na skutočnú realizáciu stratégie obrany proti dronom. Počas prvých troch dní vojny s Iránom bolo použitých viac stíhacích rakiet Patriot , ako bolo Ukrajine dodaných za štyri roky vojny. Výsledný nedostatok rakiet Patriot pre Ukrajinu bol predvídateľný a zbytočný. Skoršie pokusy Ukrajiny pomôcť situácii, ktorej čelia USA, overenou bojovou technológiou a odbornými znalosťami v oblasti stíhacích dronov neurobili dojem na administratívu, ktorá bola hluchá voči rozumu.
Nesúhlas viceprezidenta Jamesa Vancea s pomocou Ukrajine sa prejavil počas jeho funkčného obdobia v Senáte a zostáva súčasťou frakcie v Republikánskej strane, ktorá tvrdí, že je príliš drahá a chýba jej strategická priorita. Spočiatku sa to javilo ako odraz jeho odporu voči akejkoľvek vojne vrátane vojny proti Iránu, až kým neprišiel čas, aby sa rozhodol inak , čo ho následne ponížilo. Je iróniou, že teraz dostal za úlohu viesť rokovania s obzvlášť nepriateľským Iránom s cieľom ukončiť konflikt, v ktorom teraz vyvstávajú otázky , či výhody z tejto vojny skutočne prevážia jej náklady.

Protiukrajinská frakcia sa inak skladá z členov Trumpovho kabinetu a menšiny republikánskych členov Kongresu, ktorých dôvody na takýto krok sa líšili. Jediný argument, ktorý mal určité opodstatnenie, vyžadoval od európskych krajín väčšiu podporu, čo sa následne aj stalo .Zostávajúce argumenty sa dotýkali nákladov, bezpečnosti hraníc a potreby posunúť zahraničnú stratégiu smerom k Číne, pričom všetky tieto otázky by sa dali rozumne spochybniť. Stručne povedané, zdá sa, že veľká časť republikánskych protestov pramení z neznalosti geopolitických dôsledkov toho, že Rusku dáme prevahu v euroázijskom dejisku a Číne dáme príležitosť posilniť spojenectvo s autoritárskymi susedmi, aby presadila svoju vlastnú agendu na Východe. Toto je definícia „babitriny“ Sinclaira Lewisa – neschopnosť vidieť vlastný horizont za hranicami vlastnej dediny.
Európa skutočne zintenzívnila svoju podporu Ukrajine. V roku 2025 vojenská pomoc zvýšila o 67 %, zatiaľ čo finančná a humanitárna pomoc sa zvýšila o 59 %. Európska únia (EÚ) sa ujala vedenia ako hlavný inštitucionálny poskytovateľ s pôžičkou pre Ukrajinu vo výške takmer 104 miliárd dolárov, ktorá bola dohodnutá koncom roka 2025. Vojenská pomoc závisí od jednotlivých členských štátov, pričom väčšinu financovania poskytujú krajiny zo západnej a severnej Európy. V porovnaní s ich HDP najviac prispeli pobaltské a severské krajiny, pričom Dánsko s 3,25 % a Estónsko s 3,01 % v porovnaní s USA, ktoré sa s 0,59 %. USA boli najväčším darcom, pokiaľ ide o poskytnutie zbraní, pričom schválili kumulatívnu sumu 188 miliárd dolárov, hoci európske krajiny spoločne poskytli vyššiu celkovú pomoc vo výške 197 miliárd dolárov. Z týchto amerických finančných prostriedkov vo výške 188 miliárd dolárov 61 miliárd dolárov v skutočnosti nešlo na Ukrajinu, ale bolo použitých na podporu aktivít USA v Európe spojených s vojnou a na pomoc iným krajinám postihnutým ruskou vojnou, ktorá viedla k masívnemu vysídľovaniu civilistov.
Ďalšia výhrada týkajúca sa financovania Ukrajiny zo strany USA, ktorá sa stratila v politickej rétorike, sa týka jeho rozdelenia. Značná väčšina, viac ako 70 %, bola v USA v skutočnosti použitá na rozvoj ich priemyselnej základne, podporu americkej pracovnej sily a rozšírenie obrannej kapacity, aby mohli konkurovať Číne. Finančné prostriedky boli potrebné na doplnenie nákupu nových zbraní do amerických zásob s cieľom nahradiť staršie verzie, ktoré mali byť vyradené z prevádzky, ale v skutočnosti boli presúvané na Ukrajinu. Z tohto prílevu peňazí na obranu profitovalo najmenej 11 štátov spolu s tisíckami pracovníkov.

Samotná Ukrajina pokračovala v uzatváraní dohôd s inými krajinami, naposledy so Saudskou Arábiou, kde bola 27. marca podpísaná dohoda o spolupráci v oblasti obrany. Desaťročná dohoda sa zameriava na zdieľanie spravodajských informácií a zdokonaľovanie vojenských technológií. Ukrajina okrem toho prehĺbila vzťahy so Spojenými arabskými emirátmi, Katarom, Kuvajtom a Jordánskom tým, že týmto krajinám rozšírila svoje odborné znalosti v oblasti protivzdušnej obrany. Rozšírené medzinárodné vzťahy zostávajú prioritou s cieľom zabezpečiť bezpečnosť Ukrajiny nad rámec už vytvorenej spolupráce s EÚ, NATO a ďalšími globálnymi partnermi. Tieto okolnosti sú v súlade so zmenou dynamiky svetového poriadku, ktorú už iniciovala filozofia zahraničnej politiky , ktorá uprednostňuje globálne rozptýlené hegemónne regionálne orgány, ktoré riadia budúcnosť „menších“ štátov. Tento smer nie je vhodný pre Ukrajinu, rovnako ako by nemal vyhovovať aj iným krajinám, ktoré sa snažia zachovať si nezávislosť.
Epilóg
Trumpova administratíva sa vo vojne s Ukrajinou rozhodla postaviť na stranu Ruska, dokonca až do takej miery, že Ukrajinu obviňuje z invázie. Pre ktoréhokoľvek člena Trumpovho režimu je ťažké argumentovať opakom, keď ho v tejto veci európski lídri, ktorí sa zaoberajú ukončením konfliktu spôsobom, ktorý neprospieva agresorovi. Trump sa vrátil k požiadavke, aby sa Ukrajina vzdala územia životne dôležitého pre jej ekonomickú prosperitu výmenou za „spoľahlivé“ bezpečnostné záruky. V rámci Trumpovho 28-bodového mierového návrhuby sa od Ukrajiny vyžadovalo, aby obmedzila veľkosť svojej armády a súhlasila s tým, že nikdy nevstúpi do NATO. Ďalšiu dohodu o neútočení musia podpísať Rusko, Ukrajina a Európa. Napriek takejto podpísanej dohode je pridaný zvláštny riadok, v ktorom sa uvádza, že „sa očakáva“, že Rusko nenapadne susedné krajiny.
V skutočnosti sa od Ukrajiny vyžaduje, aby oslabila svoju armádu bez toho, aby Rusko muselo zmenšovať počet svojich vojakov, a aby nikdy nesúhlasila so vstupom do NATO, čo by v skutočnosti bola jediná dlhodobá bezpečnostná záruka, ktorá by mala akúkoľvek hodnotu, pokiaľ ide o Rusko. Existuje dobrý dôvod, prečo by Rusko v budúcnosti nemalo s NATO rokovať, pokiaľ ide o Ukrajinu a Putinovú pôvodnú túžbu ovládnuť celú krajinu. Rusko je známe porušovaním medzinárodných dohôd, najmä s Ukrajinou, najmä Alma-Atskej deklarácie z roku 1991, Budapeštianskeho memoranda z roku 1994, Zmluvy o priateľstve z roku 1997 a Minských dohôd z rokov 2014 – 2015. Dlhodobo panuje globálna nedôvera voči Rusku, pretože používa záväzné dohody ako pauzu na posilnenie svojej pozície, aby potom pokračovalo v tom, čo považuje za opodstatnený dôvod na ich rozchod. Trumpova administratíva si tento historický precedens neuvedomuje. Zapája sa do rokovaní s neskúsenými partnermi, ktorí sa zdajú byť viac odhodlaní dosiahnuť obchodnú dohodu s Ruskom než morálne ukončenie vojny na Ukrajine.
Vojna v Iráne teraz ešte viac zdôrazňuje mylnú predstavu Trumpovej administratívy, že Putin je spoľahlivým hráčom pri rokovaniach o ukončení jeho vojny na Ukrajine. Putin je skôr pripravený zvýhodniť Irán v jeho vojne s USA vo svoj vlastný prospech a zmariť Trumpovo úsilie o vyriešenie krízy, ktorú tam vytvoril. Na druhej strane Trump vynaložil maximálne úsilie, aby v jeho vojne zvýhodnil Putina. Reálpolitika Trumpovej vojny v Iráne zostáva v rozpore s Putinovou vojnou na Ukrajine a v dôsledku toho sa zdá, že spoľahlivé dlhodobé riešenia pre jedného alebo oboch nie sú na dosah. Problémom pre USA v tejto situácii budú dlhodobé dôsledky, ekonomické aj geopoliticky strategické, vyplývajúce z nesprávnych výpočtov pri rozhodovaní v oboch vojnách.
Autorské práva @Kost Elisevich, MD, PhD 2026. Všetky práva vyhradené. Akákoľvek nezákonná reprodukcia tohto obsahu bude mať za následok okamžité právne kroky.