Rokovanie s vojnovým zločincom – história podvodu

V roku 1938 rozmiestnil nemecký kancelár Adolf Hitler vojská pozdĺž hraníc Československa so zjavným úmyslom napadnúť Sudety pod falošnou zámienkou, že prevažne nemecké obyvateľstvo je ohrozené. V nádeji, že sa odvráti ďalšia svetová vojna po sérii provokatívnych akcií, ktoré Nemecko v posledných rokoch podniklo , sa britský premiér Neville Chamberlain stretol s Hitlerom, talianskym Benitom Mussolinim a francúzskym Édouardom Daladierom za výraznej neprítomnosti československého prezidenta Edvarda Beneša. 30. septembra 1938 bola podpísaná Mníchovská dohoda, ktorá postúpila Sudety Nemecku výmenou za Hitlerov sľub, že sa nebude usilovať o ďalšie územné zisky. O šesť mesiacov neskôr Hitler obsadil zvyšok Československa a o šesť mesiacov neskôr, 1. septembra 1939, napadol Poľsko , čím pod ďalšou falošnou zámienkou začal druhú svetovú vojnu

Mníchovská dohoda z 29. septembra 1938. V popredí zľava doprava premiér Neville Chamberlain, premiér Édouard Daladier, kancelár Adolf Hitler, premiér Benito Mussolini, minister zahraničných vecí Galeazzo Ciano. Foto: Nemecký federálny archív

Asi týždeň pred Hitlerovou inváziou do západného Poľska podpísali Nemecko a Stalinov Sovietsky zväz dohodu o neútočení, pakt Molotov-Ribbentrop . Táto dohoda zdanlivo zaručovala bezpečnosť Ruska pred inváziou Nemecka a zároveň mu poskytovala príležitosť napadnúť Poľsko z východu, čo sa aj stalo necelé tri týždne po nemeckej invázii. V súlade s minulými zradami Hitler v júni 1941 napadol Sovietsky zväz , pričom spustošil rozsiahle územie a potom sa pred protiútokom stiahol. V rokoch 1938 až 1941 Hitlerov podvod trval dostatočne dlho na to, aby si len na východnom fronte vyžiadal životy 40 miliónov ľudí .

Ruský prezident Josef Stalin sa stretáva s nemeckým ministrom zahraničných vecí Joachimom von Ribbentropom v Kremli po podpísaní paktu o neútočení 23. augusta 1939. Foto: Nemecký federálny archív

Vo východnej Európe vypukla ďalšia vojna zahŕňajúca územné získavanie; tentoraz za niečo, čo sa rovná fantastickej predstave o obnovení slávy Ruského impéria , ktoré začiatkom minulého storočia žalostne zlyhalo, len aby po 70 rokoch nasledoval rovnako chybný Sovietsky zväz . Teraz Putinov režim ohrozuje budúcnosť Ruska už po niekoľkých desaťročiach tým, že ho privádza do rúk pod ťarchou monumentálnej vládnej a spoločenskej korupcie a zároveň vedie nespravodlivú vojnu na Ukrajine. Po sebe idúce ruské autokratické režimy so svojou kratšou životnosťou neveštia pohodlnú budúcnosť pre národ, ktorý sa zdal byť sľubný. Je možné, že ruskí lídri nakoniec uveria klamstvu vlastnej propagandy , ktorá bola pôvodne určená len pre ruskú verejnosť a svet ako celok.

Pre Putina a jeho Rusko sa irónia, ktorá sa nedávno odohrala, prejavila v podobe rozšírenia vojenskej aliancie, ktorá mu oponuje. V máji 2022, necelé tri mesiace po jeho invázii na Ukrajinu, Fínsko aj Švédsko požiadali o vstup do Severoatlantickej aliancie (NATO) a členstvo získali v apríli 2023, respektíve v marci 2024. Pre Putina bolo možno horšie vytvoriť to, čo sa ukázalo ako silný nepriateľ na jeho južnej hranici. Po invázii na Krym v roku 2014 dostatočný počet Ukrajincov uprednostňoval geopolitickú preferenciu Európskej únie (EÚ) a NATO, aby to v roku 2019 zahrnuli do ústavy . Štyri mesiace po jeho invázii na Ukrajinu vo februári 2022 prieskum ukázal, že 81 % Ukrajincov si želá vstup do EÚ a 71 % vstup do NATO. Akýkoľvek názor v prospech Ruska klesol na 2 % a národ sa silne zjednotil od západu na východ. Vzhľadom na Putinovu situáciu v Rusku, kde si nárokuje uznanie za to, že po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 priviedol svoj národ späť z „priepasti“, by sa dalo položiť otázku, či ho až teraz vlastnou rukou nepriviedol k záhube

Baltské more je prakticky obklopené krajinami NATO, pričom Fínsko a Švédsko sa k nim pripojili nedávno v reakcii na ruskú inváziu na Ukrajinu. Zdroj mapy: Peter Hermes Furian

Z toho či onoho dôvodu sa korporátni a svetoví lídri a ďalší vplyvní ľudia časom prikláňajú k Rusku , aby získali privilégiá, uznanie alebo bohatstvo na vlastné nebezpečenstvo. Spojenie s Putinovým režimom je plné rizík závislosti , dokonca aj straty národnej suverenity alebo fatálnych osobných následkov . Oznámiť, že ste „priateľom“ Vladimíra Putina, znamená povedať Vladimírovi Putinovi a členom jeho režimu, že ste len ďalší „užitočný idiot“. Putin, podobne ako niekoľko jeho predchodcov, ktorí prevzali vedenie Ruska, považuje Západ za svojho nepriateľa. Akákoľvek úroveň záujmu z jeho strany o váš blahobyt alebo blahobyt vášho národa chýba na jeho zozname priorít.

Čečenská autonómna republika a Gruzínsko, ktoré sa nachádzajú v kaukazskom regióne, utrpeli počas prvého desaťročia 21. storočia vpády ruskej armády. Zdroj mapy: Peter Hermes Furian

Okrem profitovania z vlastnej umelo vytvorenej kleptokraciesa Putinova agenda zameriava na oživenie Ruska ako superveľmoci, ktorej sa treba báť a rešpektovať na celom svete, ako by si to predstavoval každý šovinista. V jeho ilúzii ruská výnimočnosť nadovšetko. Dalo by sa dokonca akceptovať, že takýto nacionalistický sentiment je chvályhodný, kým si neuvedomíme, že dosiahnutie jeho cieľa znamená obetovať blahobyt niekoho iného, ​​možno aj svojho vlastného. V skutočnosti Putinova verzia výnimočnosti, viac ako by sa dalo povedať o americkej, zahŕňa aj očividnú inváziu do susedných suverénnych krajín. S tým súvisí aj jeho stratégia podkopávania politickej stability a sociálnej štruktúry západných národov, najmä Spojených štátov amerických. To ďalej zahŕňalo vytváranie medzinárodných agentúr, ktoré sú výslovne zamerané na oslabenie západných ekonomík a geopolitického postavenia a ohrozenie ich bezpečnosti prostredníctvom vojenských aliancií a pokusov o technologickú prevahu.  

„Najväčšia geopolitická katastrofa storočia“
– prezident Vladimir Putin, prejav o stave národa, 25. apríla 2005; v súvislosti s rozpadom Zväzu sovietskych socialistických republík v roku 1991.

Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR) sa spolu s krajinami Varšavskej zmluvy stal verziou Ruského impéria (1721 – 1917) 20.storočia až do svojho vlastného rozpadu v roku 1991. Národy východoeurópskeho bloku (t. j. Varšavskej zmluvy), dychtivé odtrhnúť sa od svojho represívneho vládcu v Moskve, využili príležitosť na obnovenie nielen svojich ekonomík, ktoré sovietska politika oslabila, ale aj svojej národnej dôstojnosti. Postupne potom hľadali bezpečnosť NATO, aby sa ochránili pred ďalšou ruskou hegemóniou a nočnou morou.

Nanešťastie pre Rusko sa Putin rozhodol vzkriesiť svoju verziu impéria tým, že si najprv podmanil susedné bývalé republiky ZSSR. Na začiatku svojho prezidentského obdobia vymyslel krízu v Čečensku, aby ospravedlnil ruskú inváziu, pričom zrovnal so zemou jeho hlavné mesto Groznyj, zabil viac ako 50 000 civilistov a zanechal po sebe záznam „otrasných porušení humanitárneho práva“. Bol nastolený bábkový režim, v súčasnosti vedený Ramzanom Kadyrovom, ktorý v súlade s tým pokračoval v spolupráci s Moskvou a zabezpečoval jej vernosť vo všetkých záležitostiach. Nasledoval ruský vpád do Gruzínska v roku 2008 na podporu separatistického povstania štátov Abcházsko a Južné Osetsko. Rusko následne neoprávnene uznalo tieto štáty za samostatné autonómne republiky od Gruzínska. Navyše, ich občanom poskytlo ruské pasy s ďalším predpokladom, že sú nezávislé od gruzínskej vlády. Medzinárodná vyšetrovacia misia objasnila zákonnosť tvrdení a zistila, že neexistuje dôvod na vyhlásenie separatistických štátov za nezávislé od Gruzínska.

Groznyj, Čečenská republika. Bezohľadné ničenie civilnej infraštruktúry ruskými silami predchádzalo podobným zverstvám, ktoré spáchala Putinova armáda počas občianskej vojny v Sýrii a neskôr aj jeho invázii na Ukrajinu. Foto: Vladimir Melnik

Zvyšok Gruzínska v súčasnosti ovláda vládnuca strana Gruzínsky sen, ktorú založil a ovplyvnil proruský oligarcha Bidzina Ivanišvili, ktorý svedomito negoval ašpirácie väčšiny Gruzíncov na vstup do EÚ. Analýza gruzínskych parlamentných volieb z októbra 2024, ktorú vypracoval Medzinárodný republikánsky inštitút, sa javí ako dostatočná na to, aby sa súčasná vláda vedená Ivanišviliho stranou označila za nelegitímnu.

Ukrajinská revolúcia na Majdane v rokoch 2013 – 2014 bola reakciou na rozhodnutie vtedajšieho proruského prezidenta Viktora Janukovyča opustiť asociačnú dohodu v prospech dohody na poslednú chvíľu s Putinom, ktorý ponúkol hotovosť a prísľub zliav na ceny dovážaných ruských energií. Janukovyč sa vzdal svojho prezidentského úradu, keď videl, že jeho vláda už nemá postavenie, a utiekol z krajiny a hľadal útočisko v Rusku. Putin krátko nato, 27. februára 2014, v nepochybne vopred naplánovanej reakcii na stratu ruského vplyvu nad Ukrajinou, podnikol tajnú paramilitárnu operáciu na okupáciu Krymu. Po narýchlo zorganizovanom referende bolo územie nezákonne anektované Ruskom. Medzitým východnú Ukrajinu sužovali ruské nepriateľské akcie , ktoré ohrozovali jej hospodárstvo a územnú celistvosť.  

K prípadnému pokusu o ovládnutie celej Ukrajiny priamou ruskou inváziou došlo vo februári 2022 pod bizarným tvrdením, že si to vyžaduje denacifikáciu. Nespočetné ruské vojnové zločiny , ktoré nasledovali v snahe o dehumanizáciu a destabilizáciu Ukrajiny, zlyhali, rovnako ako ruská vojenská stratégia, čo Putinovu vojnovú ekonomiku blíži k stagflácii a ruský ľud je zbavený svojho blahobytu.

Borodjanka, Kyjevská oblasť, Ukrajina; 5. apríla 2022. Nerozlišujúce ničenie civilnej infraštruktúry okrem iných zverstiev spáchaných ruskými silami. Foto: FedBul

Napriek ruským vojnovým zločinom sa lídri ako Viktor Orbán z Maďarska a Robert Fico zo Slovenska rozhodli ignorovať turbulentnú históriu svojich národov s Ruskom a stali sa závislými od ďalšieho zlyhávajúceho ruského autoritárskeho režimu a jeho despotu. Slovensko aj Maďarsko sa dostali pod zvýšený drobnohľad EÚ za ich skĺznutie k neliberálnej vláde zo strany ich príslušných lídrov a môžu čeliť vylúčeniu za opustenie svojich princípov demokratickej vlády. Za svoje spojenie s Putinovým Ruskom sa im za súčasných okolností jeho vojny na Ukrajine pravdepodobne nedostane veľa sympatií od jeho režimu. Putin sa skôr s klesajúcimi finančnými hodinami a domácou popularitou zúfalo sústredí na získanie pôdy na Ukrajine v rámci príprav na očakávané rokovania, ktoré majú ukončiť vojnu, za ktorú je stále plne zodpovedný. Putin navyše preukázal svoj nedávny nedostatok záujmu o predchádzajúce záväzky, ako napríklad v nedávnom debakli v Sýrii. To isté by sa dalo povedať o Venezuele, kde existuje podobná závislosť od Ruska zo strany nelegitímneho diktátorského režimu Nicolá Madura .

Klamstvo je pre Putinův režim vecou zvyku, rovnako ako pre Hitlerov, či už pre domácu spotrebu alebo na upokojenie medzinárodných obáv. Napriek jasným náznakom, že Rusko má v úmysle napadnúť Ukrajinu počas niekoľkých mesiacov, keď sa jeho sily začali zhromažďovať pozdĺž ukrajinských hraníc, sa klamstvá Kremľa definitívne potvrdili vo februári 2022. Pokračovali počas celej vojny. Dlhodobý zvyk rozsiahlych dezinformácií a propagandy týkajúcich sa ruskej politiky a aktivít je dobre známy a zakorenený do takej miery, že štátne vyhlásenia by sa mali automaticky ignorovať ako prinajlepšom zavádzajúce.

Nie je jasné, aké sú zámery novozvoleného prezidenta Donalda Trumpa, pokiaľ ide o jeho plány na ukončenie vojny v Rusku. Myšlienka zastaviť ju za jeden deň nebola podrobná , ale prináša so sebou implikáciu vzdania sa územia na Ukrajine niekomu, kto vojnu vyvolal – čo je pre Ukrajinu možno príliš ďaleko. Túto predstavu podnecujú aj tvrdenia, ktoré sa zdajú byť hrubo prehnané, že Ukrajina počas vojny „stratila“ 400 000 vojakov, ak pod „stratenými“ myslí „mŕtvych“. V každom prípade sa zdá byť neúprimné, že novozvolený prezident hovorí o takýchto ľudských stratách, keďže je známejší ako transakčný hráč než pre humanitárne cnosti. V rétorike chýba akákoľvek zmienka o zodpovednosti Ruska za vojnu, jeho neschopnosti ju dokončiť, jeho zlyhávajúcej ekonomike a, čo je najviac znepokojujúce, Putinovej nenávisti voči USA a Západu. Putin nemá k pánovi Trumpovi väčšiu úctu ako k prezidentovi Bidenovi, pretože obaja patria k USA, a preto zostávajú zodpovední za ich minulé údajné krivdy spáchané na Rusku. Skrátka, bude sa snažiť hrať jednu alebo druhú možnosť vo svoj prospech, kedykoľvek to bude možné.

Generálporučík vo výslužbe Keith Kellogg je osobitným vyslancom novozvoleného prezidenta Trumpa pre Ukrajinu a Rusko. Kellogg verí v teóriu „expanzionizmu NATO“ ako hrozbu pre Rusko, ktorá spustila vojnu na Ukrajine, čo je podobný pocit, aký vyvolávajú iní , akoby boli národy východnej Európy nejako donútené vstúpiť do NATO. Ukrajina zdieľala rovnaké obavy ako tieto ostatné národy, že Putinova agenda bola zameraná na ovplyvňovanie jej spoločnosti, či už bolo NATO súčasťou procesu alebo nie. Nie je jasné, k čomu diskusie Elona Muska s Putinom , ale nepochybne prispejú k určitým požiadavkám na pána Trumpa.

Kellogg, zakladajúci člen America First Policy Institute (AFPI), tvrdí, že americká zahraničná politika by sa mala zamerať na záujmy národnej bezpečnosti. Ak necháme bokom morálku a demokratické princípy, zdá sa, že je odhodlaný prijať transakčný prístup s Putinom, vojnovým zločincom, a postúpiť ukrajinské územie Rusku výmenou za jeho súhlas s obnovou Ukrajiny a falošnú nádej na budúcu bezpečnosť pred ďalšou agresiou. V prvom rade ruská ekonomika nie je v stave, aby mohla financovať obnovu Ukrajiny, a spoliehanie sa na Putinove slová a budúci predaj energií Ruskom je prinajlepšom krehká záležitosť. Urýchlené urovnanie ruskej vojny na Ukrajine je odsúdené na neúspech, ak nesplní Putinove ciele , ktoré ešte len treba definovať vzhľadom na jeho súčasnú ťažkú ​​situáciu v domácom prostredí a jeho šance na bojisku. Nedávne náznaky naznačujú, že Rusko nemá záujem o dohodnuté urovnanie.

Pre Ukrajinu si jej udržateľnosť a identita národa, berúc do úvahy jej ekonomiku, dlhodobú bezpečnosť a sebaurčenie, vyžaduje úplnú obnovu jej územia vrátane Krymu, zosúladenie s EÚ a znovuvyzbrojenie, aby bolo pre ktorýkoľvek národ poľutovaniahodné, keby uvažoval o jej predbehnutí. Bolo nesprávne, že AFPI kritizovala úsilie USA poskytnúť Ukrajine potrebnú podporu, keď sa stala obeťou nevyprovokovaného útoku Ruska. Napriek tomu, že Putin informoval, že sa rozhodol napadnúť Ukrajinu rok predtým, je veľmi pravdepodobné, že myšlienka rekonštrukcie nejakej verzie jeho impéria vznikla oveľa skôr, keď vyslovil absurdnú myšlienku, že Ukrajina je jednoducho výtvorom Lenina a Stalina počas predchádzajúceho storočia. V skutočnosti Putin na konferencii NATO v Bukurešti v roku 2008 verejne vyhlásil, že Ukrajina nie je štát. Prevláda však názor, že pôvod Ukrajiny siaha do 9.storočia a predchádza pôvodu Ruska.

Vladimir Putin odfotil rybárčenie v rieke Jenisej v Tuvskej republike v Ruskej federácii 13. augusta 2007. Foto: Tlačová a informačná kancelária prezidenta (http://www.kremlin.ru)

Je nešťastné, že veľká časť nedávnych komentárov na Západe týkajúcich sa ukončenia vojny sa zameriava na to, čoho je Ukrajina ochotná sa vzdať, namiesto toho, aby sa zamyslela nad tým, ako najlepšie ukončiť konflikt v jej prospech. Dejiny tejto vojny, ktoré sa majú napísať, by nemali zaznamenávať, ako bol agresor odmenený za zločinný počin a kedysi suverénny národ bol nútený kapitulovať a možno nakoniec prestať byť národom. Takáto história by určite navždy zahanbila tých, ktorí sa podieľali na úsilí, za to, že boli opäť oklamaní rozmrzeným správaním oslabeného darebáckeho aktéra, podobne ako to, čo sa stalo po spomínanej Mníchovskej dohode z roku 1938. Napriek tomu bol predložený dosť mučivý obchodný argument, v ktorom sa Rusko mohlo do značnej miery vrátiť k bežnému fungovaniu za predpokladu značných ústupkov zo strany Ukrajiny a Západu, a zároveň by sa vybraným západným elitám ponúkla príležitosť podstatne z toho získať.

Nemá Ukrajina čo ponúknuť Západu? Kto by ju nechcel mať po svojom boku ako spojenca po tom, čo svetu predviedla svoje inovatívne vojenské schopnosti, odvahu a húževnatosť proti trikrát väčšiemu nepriateľovi? Kto rozumie ruskému strategickému mysleniu lepšie ako ktorýkoľvek západný národ? Obnova takéhoto národa by prospela nielen jemu, ale aj tým, ktorí podporujú jeho obranu a ktorí by sa potom s najväčšou pravdepodobnosťou zapojili do úsilia o jeho reparácie. Financovanie by pokračovalo tak, ako doteraz, a to výberom úrokov zo zmrazených ruských aktív až do ukončenia rekonštrukcie. Skutočná konfiškácia týchto aktív by toto úsilie urýchlila. Zahraničné korporácie v ukrajinskom priemysle by priniesli značné investície do prostredia bohatého na poľnohospodárske produkty, energetické zdroje, najmä bridlicový plyn, a ložiská nerastov a prísľub značného zisku. Ukrajinské zásoby uránu sú najväčšie v Európe, zatiaľ čo železná ruda, titán a mangán sú na druhom mieste. Inak sú veľké ložiská lítia, grafitu a minerálov vzácnych zemín zaradené medzi 117 zo 120 najpoužívanejších minerálov na svete. Sebestačná Ukrajina by si naďalej udržala svoju úlohu globálneho dodávateľa potravín a spolupracovala by s USA a Západom na mnohých vhodných projektoch aj v budúcnosti, oveľa spoľahlivejšie, než sa ukázalo byť Rusko.  

Z geopolitického aj obchodno-strategického hľadiska by suverénna a sebestačná Ukrajina mohla uzavrieť dohody, ktoré by jej poskytovali hlbokomorským prístavom v Odese alebo na Kryme, pričom hlbokomorské prístavy sa nachádzajú v Sevastopole, Jalte, Feodosii a Kerči. Dostupnosť jedného alebo viacerých prístavov by sa mohla dohodnúť v rámci dohody o požičiavaní a prenájme ako čiastočná splátka za finančnú podporu, ktorú doteraz poskytli USA a Západ. Odopretie ruskej kontroly nad Krymom by ukončilo ruskú prax potláčania alebo zastavovania námornej lodnej dopravy , kým sa rozhodne vykonávať námorné cvičenia alebo zasahovať do zabezpečovania veľmi potrebnej distribúcie potravín na celom svete.

Je zaujímavé, že ruské štátom riadené médiá naznačili, že NATO plánuje vniknúť na Krym a že Rusko má preto ďalšie oprávnenie ho okupovať a anektovať. Tento argument bol absurdný, pretože neexistoval žiadny dôvod, aby sa NATO do takéhoto podniku pustilo. Ukrajina ani zďaleka nebola zvažovaná na členstvo a NATO už dve desaťročia malo prítomnosť v pobaltských štátoch susediacich s Ruskom a v skutočnosti oveľa bližšie k Moskve. Teraz, keď však ruský podvod vyšiel najavo a jeho protiprávne úmysly boli preukázané inváziou na Ukrajinu, argument pre takýto scenár by sa mohol zdať vhodný. Ak by Ukrajina pokračovala vo svojej žiadosti o vstup do NATO, Krym by poskytol strategicky ideálne miesto na vybudovanie vojenskej pevnosti, ktorá by pomohla zabezpečiť dlhodobú záruku proti ruskej agresii a zároveň by poskytla dodatočnú bezpečnosť jej východného krídla vrátane Turecka.

V niektorých ohľadoch medzinárodná diplomacia umožnila dosiahnuť riešenie konfliktov tam, kde o výsledkoch nerozhodlo vojenské nasadenie. V niekoľkých situáciách sa jej však podarilo len vytvoriť v diskusii útlm, dostatočný na to, aby sa agresor znovu prezbrojil a vrátil k pôvodne stanovenému programu. Medzi Putinom a Ruskom sú dva problémy. Prvý sa zameriava na Putinovu požiadavku, aby bola Ukrajina podrobená v celom rozsahu, pretože verí, že jednoducho nie je hodná existencie oddelene od Ruska. Preukázal to únosom veľkého počtu ukrajinských detí, bezohľadným ničením civilnej infraštruktúry, vysídľovaním a zabíjaním jej obyvateľov a ich dehumanizáciou. Druhý sa týka Putinovej potreby naplniť si svoju dlhoročnú ilúziu o návrate Ruska k statusu národa, ktorý má na svetovej scéne význam, napriek tomu, že mu neposkytol základ, ktorý by zaručil jeho vlastnú udržateľnosť. Zostáva mu vojna, ktorú nemôže vyhrať, ale vojna musí pokračovať.

Ak má existovať spravodlivý záver, nie konsenzus, kde „všetci kolektívne hovoria to, čomu nikto individuálne neverí“, potom musí byť agresor prinútený vyrovnať sa s realitou toho, čo urobil, a akceptovať jediný možný výsledok, a to nedať mu nič. Nech je to pochopenie pre všetky ostatné zlomyseľné subjekty, ktoré sa rozhodnú správať podobne zločinným spôsobom.

Autorské práva @Kost Elisevich, MD, PhD 2025. Všetky práva vyhradené. Akákoľvek nezákonná reprodukcia tohto obsahu bude mať za následok okamžité právne kroky.