Alexander Lukašenko, diktátor Bieloruska, na ktorý bol zdanlivo hrdý, sa dostal k moci ako jeho prvý prezident v roku 1994 po rozpade Sovietskeho zväzu o tri roky skôr. Ako skutočný stúpenec starého sovietskeho režimu si zachoval štátne vlastníctvo hlavných priemyselných odvetví a získal právomoc rozpúšťať parlament, pričom do roku 1996 postupne upevňoval svoju veľmi centralizovanú autoritu. Ruský jazyk získal rovnaké postavenie ako bieloruský a predtým nadviazané hospodárske väzby s Ruskom sa posilnili, keď obe krajiny v roku 1996 vytvorili Spoločenstvo národov. Z toho sa v roku 1999 vyvinul Zväzový štát Ruska a Bieloruska podpísaním zmluvy. Tento Zväzový štát formalizoval integráciu ich ekonomík, ku ktorej boli pridané aj ich spravodajské služby a obrana. Bielorusko, oveľa slabšie z nich, by v tejto dohode jednoznačne získalo finančnú aj vojenskú bezpečnosť. Pre Lukašenka však tento proces nebol hladký.

Už v roku 1996 sa objavili obavy, že Lukašenkova túžba po užších vzťahoch s Ruskom povedie k jeho anexii. Vypukli protesty, ktoré sa stali známymi ako Bieloruská jar, ale tie nestačili na to, aby presvedčili nový režim v tom čase. Lukašenkov autoritársky prístup ešte viac podnietil nespokojnosť, keď v roku 1999 začali miznúť opoziční lídri a známi aktivisti boli uväznení. Prví menovaní, Viktor Hančar, Anatol Krasouskij a Jurij Zacharanka, boli neskôr zavraždení špeciálnou jednotkou ministerstva vnútra. V októbri toho istého roku sa v hlavnom meste Minsku zorganizoval Pochod za slobodu, ktorý viedol k násilnej konfrontácii s poriadkovou políciou a OMON („Špeciálnou policajnou jednotkou“). Zatknutia následne odsúdila Amnesty International. Podujatie síce viedlo k určitému oneskoreniu samotného zavedenia Únie štátu, ale jeho formálny status si zachoval.
Bieloruské centrum pre ľudské práva („Viasna“) bolo Lukašenkovým režimom obvinené z „pozorovania“ prezidentských volieb v roku 2001 a preto bolo v roku 2003 formálne zrušené. Jeho zakladateľ, Ales Bialiatskij, získal v roku 2022 Nobelovu cenu za mier ako uznanie za jeho prácu prodemokratického aktivistu a jeho postoj k ľudským právam. Naďalej je väzňom svedomia.

Národné referendum v roku 2004 umožnilo Lukašenkovi uchádzať sa o neobmedzené funkčné obdobie ako prezident s priaznivým výsledkom 88,9 % „platných hlasov“. V nasledujúcich voľbách, ktoré nasledovali takmer výlučne po sebapropagácii štátnymi médiami, obťažovaní oponentov vládou a obvineniach z manipulácie s hlasovacími lístkami, samozrejme zvíťazil. V roku 2005 Lukašenko zabezpečil pre Bielorusko ďalšie vyznamenanie od Condoleezzy Riceovej, vtedajšej ministerky zahraničných vecí Spojených štátov, ako „predsunutú základňu tyranie“ v spoločnosti rovnako pozoruhodných autoritárskych režimov, Severnej Kórey, Mjanmarska, Zimbabwe, Iránu a Kuby. Aby si upevnil toto vzácne čestné vyznamenanie, pokračoval vo svojej záľube v porušovaní ľudských práv vrátane neustáleho prenasledovania členov a dobrovoľníkov Viasny. Lukašenko medzitým pokračoval aj vo funkcii prezidenta s úspešnou sériou znovuzvolení v rokoch 2010, 2015 a 2020, pričom každé z nich bolo poznačené štandardnou hanobnosťou.
Ľahostajnosť režimu počas pandémie koronavírusu, ktorá sa naplno začala v roku 2020, a nedôvera voči volebným komisiám podnietili opozíciu, ktorá spochybňovala Lukašenkov vplyv na systém v prospech Sviatlany Tichanovskej v voľbách v tom roku. Nahradila svojho manžela Sergeja, keď mu najprv zakázali kandidovať a potom ho uväznili. Protesty vo viac ako 30 mestách boli brutálne potlačené, keďže bezpečnostné sily, siloviki, sa etablovali ako nenahraditeľné pri riešení situácie v čoraz zraniteľnejšom režime. Lukašenka preto Európska únia (EÚ) ani Spojené štáty (USA) neuznali za legitímneho prezidenta a v očiach Západu zostáva vyvrheľom. Mimovládne organizácie boli počas Lukašenkovho režimu terčom útokov ako podvratné a v roku 2021 štát zlikvidoval viac ako 270 z nich vrátane všetkých zostávajúcich skupín pre ľudské práva, ako aj 13 spravodajských médií.
Bielorusko bolo posledných 25 rokov vylúčené z Rady Európy pre svoje protidemokratické aktivity a pokračujúce porušovanie volebných noriem zo strany svojich politických lídrov. Niekoľko vládnych úradníkov bolo osobne sankcionovaných USA aj EÚ za rôzne trestné činy súvisiace s volebnými podvodmi, politickou represiou a otvorenou trestnou činnosťou. Sankcie sa naďalej rozširujú, rovnako ako v uplynulom roku, pričom posledné sankcie oznámila predsedníčka Európskej komisie Ursula van der Leyenová za podporu Ruska vo vojne proti Ukrajine. Uprostred dlhotrvajúcej hospodárskej stagnácie, verejnej nedôvery a miznutia vzťahov so Západom sa Bielorusko dostalo do pozície, v ktorej sa už nedokáže udržať bez podpory Ruska a s touto podporou sa začne vzdávať svojej schopnosti samosprávy.
Údajne je veľmi nízky verejný názor na angažovanosť bieloruských vojsk v ukrajinskom konflikte , a to vrátane Lukašenkových proruských podporovateľov. Podpora medzi samotnými jednotkami môže byť dokonca spochybnená, a preto môže morálka bieloruskej armády trápiť rovnako ako ruskú stranu. To postavilo Lukašenka do ťažkej situácie, pokiaľ ide o jeho vzťahy s Putinom a jeho vyhlásenia na podporu ukončenia vojny. Na nedávnej fotografii, na ktorej sú obaja spolu na zasadnutí Najvyššej eurázijskej hospodárskej rady v decembri 2022, sa Lukašenko zdanlivo kontroluje, či mu na sebe nezostali nejaké zvyšky cisárskeho odevu.
Nedávne stretnutie Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (ODKB), vojenskej aliancie šiestich bývalých sovietskych štátov – Arménska, Bieloruska, Kazachstanu, Kirgizska, Ruska a Tadžikistanu – vyvolalo podozrenia, že k možnému pripojeniu Bieloruska k Rusku ešte len môže dôjsť, čím by sa v novom Rusku vytvoril autonómny štát. Vzhľadom na mieru Lukašenkovho nedostatku popularity v Bielorusku sa objavili špekulácie, že ruská vojenská zahraničná spravodajská služba (GRU) zvažuje jeho nahradenie generálnym tajomníkom ODKB Stanislavom Zasom, ruským lojalistom. Zas by zase toto pripojenie zdôvodnil obvinením Ukrajiny a Poľska z toho, že predstavujú vojenskú hrozbu pre Bielorusko. Mohol by nasledovať ďalší pokus o zapojenie ODKB v plnom rozsahu do tohto podniku proti Ukrajine. Takýto krok by bol v súlade s ruskou sťažnosťou, ktorú vyjadrili jeho štátne médiá, že v skutočnosti Rusko bojuje na Ukrajine proti Organizácii Severoatlantickej zmluvy (NATO), a preto by teraz postavilo ODKB ako protialianciu. Je nepravdepodobné, že by sa členské štáty na to pozerali s nadšením.
Mení sa postoj nielen niektorých členských štátov ODKB voči Rusku, ale aj Azerbajdžanu, Uzbekistanu a Turkménska, ktoré sa všetky usilujú o úplnú nezávislosť od Putinového režimu. Arménsko hľadalo podporu inde kvôli ľahostajnosti Ruska k jeho dlhotrvajúcemu konfliktu s Azerbajdžanom. Kazachstan sa viac spojil s Čínou a Tureckom s obavami, že Rusko má územné zámery v jeho severnom regióne. Ostatné štáty boli svedkami konfliktu s Ruskom v Gruzínsku v roku 2008, to isté platí pre Ukrajinu, ktorá sa týkala Krymu v roku 2014, a teraz, keď sa súčasný konflikt začal v roku 2022, a radšej by sa od nich dištancovali.
Nálada Bielorusov voči Rusku začala v dôsledku udalostí v roku 2020 klesať. Prieskum z novembra 2020, ktorý uskutočnila Bieloruská analytická dielňa, uviedol, že 40 % respondentov je za zachovanie únie s Ruskom v porovnaní s 52 % o dva mesiace skôr. V rovnakom období došlo k nárastu počtu tých, ktorí podporujú užšie väzby s EÚ, z 27 % na 33 %. Za príčinu sa považovala Putinova podpora Lukašenka . Tretina Bielorusov sa tiež domnievala, že vzťahy s Ruskom sa zhoršia a 43 % označilo Rusko za hlavnú hrozbu pre ich suverenitu.
Rastúci záujem sa objavil o vplyv histórie na národné cítenie. Územie Bieloruska bolo pred jeho pripojením k Ruskej ríši v roku 1796 súčasťou Litovského veľkokniežatstva a Poľsko-litovského spoločenstva, ktoré zahŕňalo aj veľkú časť územia Ukrajiny. Viac Bielorusov cíti väčšiu sympatiu k Litovskému veľkokniežatstvu alebo Poľsko-litovskému spoločenstvu než k Ruskej ríši alebo jej nástupcovi, Sovietskemu zväzu. Prvé dve krajiny spolu predstavovali 46 % respondentov v porovnaní s 28 % v druhej kategórii. Navyše, malé, ale pozoruhodné číslo 16,2 % sa vyhlásilo za Bieloruskú ľudovú republiku, krátkodobo nezávislý a protikomunistický štát (1918 – 1919) predtým, ako bol začlenený do Sovietskeho zväzu. Celkovo 62,2 % Bielorusov čerpá svoju historickú identitu z iného subjektu ako z Ruska.
Putinova nedávna návšteva s Lukašenkom v Minsku spolu s nasadením ruských vojsk, zásob a obrnených vozidiel v Bielorusku vyvolali u mnohých špekulácie, že bude tlačiť na svojho spojenca v Únii, aby začal operácie s bieloruskými silami. V opačnom prípade krajina slúžila ako základňa v predchádzajúcich ruských operáciách. V najlepšom prípade nie je jasné, či sa pokúsi o zopakovanie vojenského debaklu, aký sme videli na začiatku vojny vo februári minulého roka, ale to nevyvracia myšlienku, že na severe môže prebiehať nejaká diverzná taktika. V prípade priamej účasti bieloruských vojsk môže dôjsť k domácej reakcii v podobe protestov a sabotáže. Pre Lukašenka to pravdepodobne neskončí dobre.
Autorské práva @Kost Elisevich, MD, PhD, 2023. Všetky práva vyhradené. Akákoľvek nezákonná reprodukcia tohto obsahu bude mať za následok okamžité právne kroky.