Ako môže byť pre väčšinu vnímajúcich bytostí samozrejmé, Krym zostáva geograficky susediaci s územím Ukrajiny, natoľko, že všetci okrem ruských ultranacionalistov by pochopili neúprosnú logiku situácie, ktorú sa Putin rozhodol ignorovať. Krym je pre záujmy Ruska životne dôležitý ako vojenská pevnosť poskytujúca prístup k Stredozemnému moru a do istej miery stále obľúbená neďaleká dovolenková destinácia, ktorú by Rusi veľmi radi nazvali svojou.
Pravdepodobným dôvodom ruskej invázie na Ukrajinu, ktorý pred ôsmimi rokmi vyslovil senátor John McCain, je zabezpečenie pozemného koridoru cez východnú Ukrajinu na Krym, ktorý by Putin mohol anektovať podobným spôsobom, ako v roku 2014 nelegitímne anektoval samotný Krym. Tento polostrov vyčnievajúci z Čierneho mora má za sebou zložitú históriu, ktorú ešte viac zatienila ruská rétorika, ktorá sa pokúšala preformulovať jeho príbeh ako súčasť iredentistického scenára.

Sťažnosť Vladimíra Putina súvisí s dekrétom Prezídia Najvyššieho sovietu Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) z roku 1954, ktorým sa Krym previedol pod jurisdikciu Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (SSR). Táto udalosť sa konala pri príležitosti 300.výročia Perejaslavskej dohody z roku 1654, vojenskej a politickej aliancie medzi Ukrajinským kozáckym štátom pod vedením Bohdana Chmelnického a ruského cára Alexej II. Výmenou za svoju autonómiu a zachovanie viery na spornom území ohraničenom Poľsko-litovským spoločenstvom na západe a Osmanskou ríšou na juhu by ukrajinská kozácka jazda poskytovala bezpečnosť pred rozširujúcou sa Osmanskou ríšou a mohla by byť požiadaná o podporu pri jednaní so susedným Poľsko-litovským spoločenstvom.
Mimoriadne nebezpečenstvo v tom čase existovalo na Kryme a v jeho väzbách s Osmanskou ríšou. Krymskí Tatári, zvyšky Zlatej hordy Mongolov, ktorí v 13. storočí vpadli na Ukrajinu, dominovali polostrovu po stáročia. V 16.storočí sa Krymský chanát spojil so svojimi islamskými súčasníkmi na juhu, s Osmanmi. Nadväzovali obchodné vzťahy a spolupracovali na vojenských vpádoch, prevažne v južných stepiach dnešnej Ukrajiny.
Počas nasledujúcich 150 rokov, s rastom cárskeho Ruska, oslabením kozáckeho štátu a úpadkom Poľsko-litovského spoločenstva, sa veľká časť dnešného ukrajinského územia dostala pod kontrolu Ruskej ríše. V roku 1783, za vlády Kataríny II., bol Krymský chanát pripojený k ríši po konečnej porážke Osmanskej ríše a Kučukskej kajnardžanskej mierovej zmluve.
Ruská ríša pokračovala v prvej polovici 19. storočia vo svojej územnej expanzii na západ a východ. Cár Mikuláš I. si uvedomil oslabenie Osmanskej ríše a pokúsil sa dobyť balkánske územia na juhovýchode, aby získal voľný prístup cez Bosporský prieliv k Stredozemnému moru. V dôsledku toho sa Británia, Francúzsko a Sardínia-Piemont obávali o svoje obchodné záujmy na Blízkom východe. Keď ruské bojové lode zaútočili na osmanské námorné sily v prístave v Čiernom mori zápalnou muníciou, podpálili ich a zabili viac ako 2 000 námorných príslušníkov, západné krajiny podnikli kroky a začali krymskú vojnu, ktorá trvala do roku 1856. Rusko bolo zdrvujúco porazené a utrpelo viac ako 450 000 obetí, jeho Čiernomorská flotila bola zničená spolu s jeho hlavným krymským námorným prístavom Sevastopoľ. Parížska mierová zmluva, ktorá nasledovala, demilitarizovala Čierne more a južné pobrežie Ruskej ríše zostalo úplne zraniteľné. Historik Shepard B. Clough označil cára Mikuláša za dve zo základných príčin vojny a konečného poníženia Ruska za prehnané zámery cára Mikuláša v jeho snahe o kontrolu nad Čiernym morom a jeho okolím a jeho nesprávne posúdenie reakcie západnej Európy.
Tatári tvorili väčšinu obyvateľstva Krymu až do polovice 19.storočia . Diskriminačná politika voči Tatárom existovala počas celej doby dynastie Romanovcov a začala sa prejavovať v poklese populácie. Kultúrne zastrašovanie s ničením pamiatok a mešít, núteným presídľovaním a násilím pokračovalo aj v 20.storočí . Tatárske roľníctvo bolo po roku 1796 podrobené nevoľníctvu, ktoré trvalo až do roku 1861, keď bolo nevoľníctvo pod vlastníctvom pôdy nahradené ekonomickým nevoľníctvom. Počas prvých 100 rokov od pripojenia Krymu k Ruskej ríši sčítania ľudu naznačili dramatický pokles zastúpenia Tatárov z 87,6 % na 35,6 % na začiatku 20.storočia . Medzi rokmi 1820 a 1860 boli na Krym zámerne prisťahovaní ruskí, ukrajinskí, nemeckí a ďalší kolonisti, čím sa tatárske obyvateľstvo zriedilo.
Prvá svetová vojna aj februárová revolúcia v Rusku v roku 1917 priniesli náhlu zmenu v osude Krymu. Dramatický posun v politických okolnostiach umožnil mnohým tatárskym nacionalistom vrátiť sa z exilu a vytvoriť Krymsko-tatársku nacionalistickú stranu, ktorá požadovala územnú autonómiu. Nasledovalo ústavodarné zhromaždenie s vlastnou vládou. Túto stranu v tom čase podporovalo ukrajinské vedenie, ale s krátkym nástupom boľševikov k moci bola snaha o autonómiu krátkodobá. Sovietska vláda ju rýchlo nahradila, ale bola následne nahradená príchodom nemeckých vojsk, ktoré pristúpili k vyhnaniu boľševikov. Porážka Nemecka v roku 1918 priniesla Krym späť pod ruskú kontrolu v čase, keď bola krajina zapletená do občianskej vojny. Vojna do značnej miery postavila boľševickú Červenú armádu proti protisovietskej Bielej armáde, hoci v skutočnosti sa do boja zapojilo aj niekoľko ďalších rôznorodých národných prvkov. Ku koncu vojny sa Biela armáda stiahla na Krym, kde sa postavila na posledný odpor a bola nakoniec porazená v októbri 1920.
Po skončení občianskej vojny čelil Vladimir Lenin problému národnosti, ktorý vyplýval z rozpadu Ruského impéria. Aby si zachoval jeho územnú celistvosť, presadzoval úniu uznaných nacionalistických republík, z ktorých každá by mala vlastnú autonómiu, ale pod centralizovanou autoritou v reprezentatívnej vláde, ktorá by zaručovala ich bezpečnosť a ekonomickú prosperitu. Lenin si tiež uvedomil potrebu potlačiť skôr univerzálny ruský pocit nadradenosti nad inými národnosťami starého Ruského impéria, pretože to nebolo v súlade s novou ideológiou komunistického rovnostárstva, ktorú presadzoval. V dôsledku toho sa v októbri 1921 Krymská autonómna sovietska socialistická republika (ASSR) stala neoddeliteľnou súčasťou Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR) spolu s niekoľkými ďalšími subjektmi vrátane Ukrajinskej SSR, ktoré boli v skutočnosti všetky vládnuté z Moskvy. Ruský šovinizmus, ktorý bol v minulosti tak hlboko zakorenený a hlboko zakorenený, pretrváva ako črta, ktorú je ťažké potlačiť aj v súčasnosti.
Lenin zomrel v roku 1924 a jeho nástupcom sa stal Josif Stalin, ktorý viedol Sovietsky zväz až do svojej smrti v roku 1953. Koncom 20. rokov 20. storočia Stalin opustil predstieranie egalitárskeho ideálu stelesneného v revolúcii a prevzal úlohu diktátora režimu, ktorý teraz fungoval ako šíriteľ strachu. Krymskí Tatári v polovici 20. rokov tvorili iba štvrtinu obyvateľstva polostrova, keďže príchod nových Rusov sa zvýšil na 42,2 % tejto populácie. Stalinova nová hospodárska politika s nútenou kolektivizáciou a rekvírovaním obilia spôsobila v rokoch 1931 – 1932 rozsiahly hladomor na väčšine Ukrajiny a Krymu, pričom len na polostrove prišlo o život 100 000 ľudí. Stalinov teror pokračoval zatýkaním tatárskych politických osobností, akademikov, novinárov a odborníkov, po ktorom nasledovala poprava alebo vyhnanstvo do odľahlých oblastí Únie. Podľa sčítania ľudu z roku 1939 tvorili krymskí Tatári 19,4 % populácie, ich kultúra a jazyk boli marginalizované a ich identita bola potlačená ďalším príchodom Rusov. Začala sa etnická čistka odstránením Tatárov a niekoľkých ďalších menšín.
Nemecká invázia do Sovietskeho zväzu počas druhej svetovej vojny zahŕňala okupáciu Krymu, kde bolo zatknutých a zabitých 40 000 Židov. Približne 3 500 krymských Tatárov, ktorí sa postavili proti stalinským represiám a prenasledovaniu, sa spojilo s nemeckými silami, aby sa postavili proti Rusom. Keď ruské sily v roku 1944 znovu dobyli Krym, Stalin podnikol odvetnú kultúrnu genocídu Tatárov deportáciou takmer 240 000 prevažne žien, detí a starších ľudí, najmä do Uzbeckej SSR a ďalších krajín Strednej Ázie. Počas prvých 18 mesiacov núteného exilu takmer polovica zomrela na následky vystavenia sa mrazu a deprivácie, pričom až 8 000 z nich podľahlo počas transportu. Sčítanie ľudu z roku 1979 odhalilo, že tatárska populácia sa zmenšila na 5 422, čo predstavuje iba 0,2 % populácie. Po 45 rokoch exilu sa počas Gorbačovovej perestrojky koncom 80. rokov 20. storočia na Krym vrátilo 260 000 Tatárov. Neboli ponúknuté žiadne reparácie. 80 000 domácností a 360 000 akrov pôdy, ktoré boli predtým opustené, sa teraz dostali do vlastníctva iných. Krymská ASSR bola zrušená v roku 1945 a už nebola autonómnym štátom, ale oblasťou, ďalším administratívnym regiónom v rámci RSFSR.
V roku 1991 Ukrajina získala nezávislosť ako suverénny štát, ktorého súčasťou bol Krym. Decembrové referendum vynieslo 92 % hlasov za všeobecnú populáciu, pričom 54 % obyvateľov Krymu, ktorý v tom čase tvorili Rusi na 60 %, hlasovalo rovnako. Medzi sčítaniami ľudu v rokoch 1989 a 2014 sa percentuálne zloženie Tatárov v krymskej populácii zvýšilo z 1,6 % na 12,6 %. Ukrajina a Európska únia ich oprávnene uznali za pôvodný národ, na rozdiel od „národnostnej menšiny“ zo strany Rusov.
Prevod Krymu do Ukrajinskej SSR v roku 1954 bol vyhlásený ako uznanie „veľkej bratskej lásky a dôvery ruského ľudu k Ukrajine“ a mal byť príkladom marxisticko-leninského proletárskeho postoja k univerzálnemu bratstvu. Úplnejší obraz okolností tej doby naznačuje, že politická účelnosť mohla zohrať v tomto rozhodnutí významnejšiu úlohu, ako uvádza v eseji Mark Kramer, riaditeľ Programu štúdií studenej vojny na Harvardskej univerzite a vedúci pracovník Davisovho centra pre ruské a euroázijské štúdie. Chruščovov nástup k moci v rokoch 1953 – 1954 nebol hladký. Jeho ambície ohrozil poststalinský boj o moc s vtedajším sovietskym premiérom Georgijem Malenkovom. Chruščov sa preto snažil zabezpečiť si podporu ďalších elít v strane vrátane Oleksija Kyryčenka, prvého tajomníka Komunistickej strany Ukrajiny a člena prezídia Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSS). Prevod Krymu do Ukrajinskej SSR by poskytol potrebný druh politickej podpory. Okrem toho by tento krok zdanlivo posilnil verejnú mienku na Ukrajine voči Rusku, keďže by sa ruská väčšina na Kryme stala súčasťou voličskej základne krajiny.
O ďalšom politickom a ekonomickom vývoji Krymu počas zvyšku sovietskej éry sa dá povedať len málo, pretože jeho osud bol spätý s Ukrajinskou SSR a možno ešte viac so zvyškom ZSSR. V roku 1991 mu bol opäť udelený autonómny status, tentoraz pod záštitou Ukrajinskej SSR. Krátko po rozpade Sovietskeho zväzu ruský viceprezident Alexander Rutskoj už v roku 1992 vyzýval na odtrhnutie Krymu od Ukrajiny. Plody etnických čistiek Krymu a jeho postupnej okupácie Rusmi, prevažne prostredníctvom vytvorenia vojenskej prítomnosti, sa začali prejavovať zvolením proruského separatistického vodcu Jurija Meškova, ktorý v druhom kole prezidentských volieb v roku 1994 získal viac ako 70 % hlasov. Referendum zaznamenalo 80 % súhlas s väčšou autonómiou od Ukrajiny a dvojitým rusko-ukrajinským občianstvom. Krymská ekonomika sa však v obchode posúvala smerom k väčšej závislosti od Ukrajiny, pričom 80 % vyrobeného tovaru sa predávalo tam. Sklamanie z Meškova a politické spory v proruskej politickej frakcii viedli k rozpadu vedenia. Ukrajinský parlament nakoniec v roku 1995 zasiahol a zrušil ústavu Krymu, ktorou sa zrušil post prezidenta. Prevládajúce ruské nálady pokračovali, ako sa dalo očakávať, medzi populáciou, ktorá v roku 2014 mala 2,3 milióna ľudí, z ktorých 68 % tvorili Rusi, 16 % Ukrajinci a 13 % Tatári.

Revolúcia na Majdane na Ukrajine v roku 2014 viedla k zosadeniu proruského prezidenta Viktora Janukovyča, ktorý utiekol do Ruska, aby sa uchýlil do ochrany. V priebehu pozoruhodne krátkych týždňov od konca februára do začiatku marca, nepochybne vopred naplánovaným spôsobom, ruské jednotky obsadili celý Krym a Najvyššia rada Krymu hlasovaním vyhlásila zjednotenie s Ruskom. Referendum, ktoré sa smiešne uskutočnilo do 10 dní po vyhlásení, ponúklo možnosti buď pripojenia k Rusku, alebo návratu k minulému stavu ako autonómnej integrálnej súčasti Ukrajiny. Účasť bola 83 %, pričom 96,7 % hlasov bolo v prospech zjednotenia s Ruskom, čo sa zdalo nepravdepodobné vzhľadom na to, že takmer 30 % populácie tvorili etničtí Ukrajinci, Tatári a ďalšie marginalizované menšiny. Nie je prekvapujúce, že uniknutá správa Ruskej rady pre ľudské práva zistila, že účasť bola v skutočnosti 30 %, pričom iba polovica hlasovala za pripojenie k Rusku. Navyše, certifikácia uznávanou medzinárodnou autoritou nebola braná do úvahy, a tak väčšina sveta vnímala túto udalosť ako frašku, akou bola.
Pochybný výsledok však ruské obyvateľstvo neznepokojoval, pretože sa zdalo, že sa teší z myšlienky opätovného získania územia, ktoré vnímali ako svoje napriek pochybnej minulosti, ktorú si sami vytvorili. Zachovanie štátnych hraníc a suverenity riadne zvolených štátov, stanovené v Charte OSN, Helsinskom akte, Almaatskej dohode, Budapeštianskom memorande a najmä v Zmluve o priateľstve, spolupráci a partnerstve s Ukrajinou, by sa v občianskom svete zdalo byť dostatočnou ochranou pred takýmto očividným priestupkom, ku ktorému tu došlo, ale tieto dohody nič také neponúkali. Toto všetko teraz ukázalo, že Rusko je národ, na ktorého dôveru sa nemožno spoľahnúť.
Dlhá história zneužívania páchaného na Kryme, ktorá sa pridala k súčasnej vojne, ktorá zachvátila celú Ukrajinu, najmä jej východný región, čoskoro skončí. Ruské vojenské straty výzbroje a personálu, ktoré sa neustále zvyšujú, ťažkosti s udržiavaním dodávok a náhradných dielov a nevyhnutný ekonomický kolaps v dôsledku sankcií a nevyhnutného zaistenia majetku neveštia nič dobré pre tak izolovanú krajinu. Horšie je, že strata dôvery medzi mladšou generáciou, ktorá prehliada dezinformačnú rétoriku a opúšťa svoju krajinu, aby si znovu vybudovala budúcnosť, v ktorej môže slobodne uplatniť svoj intelekt inde, ochromí jej spoločnosť. Osud Krymu bude nakoniec, bez ohľadu na jeho demografické zloženie, závisieť od toho, kde uvidí svoju budúcnosť. Rusko ešte nevidí koncový bod svojej špirály smerom nadol a bude mať aj súdny deň za teror, ktorý spôsobilo.
Autorské práva @Kost Elisevich, MD, PhD 2022. Všetky práva vyhradené. Akákoľvek nezákonná reprodukcia tohto obsahu bude mať za následok okamžité právne kroky.
Ďakujem za historický pohľad. Toľko som toho nevedel, koľko som sa naučil!