Strach v autoritárskej spoločnosti má určitý jemný magnetizmus. Núti zraniteľných do stavu, v ktorom sa šíriteľom strachu dostáva obdiv výmenou za sebazáchovu. Byť spojený s vodcom znamená nájsť bezpečie a pohodlie vo vlastných životných podmienkach. Navyše, hľadať väčšiu priazeň vodcu znamená uprednostňovať vlastnú lojalitu pred lojalitou ostatných.
Zoznámili sme sa s kultom osobnosti, prostriedkom, ktorým sa vytvára hrdinský obraz vodcu spôsobom, ktorý vyžaruje silu, vlastenectvo a ideál národa. Historicky sa sila v ruskej kultúre považovala za schopnosť vzbudzovať strach. Taký bol kult Stalina a kult, ktorý pretrváva v súčasnom ruskom režime už desaťročie a aj dlhšie. Ovplyvňuje tých, ktorí sú obzvlášť blízki ústrednej moci, ale niekedy preniká aj do obyvateľstva do takej miery, že aj tie najabsurdnejšie vyhlásenia režimu sa berú ako samozrejmosť a zostávajú nespochybnené. Úslužné a závislé štátom riadené médiá sa zúčastňujú na šaráde dezinformácií, bigotnosti a otvoreného klamstva, ktoré sa snažia posilniť predstavu spravodlivosti v chybnej spoločnosti.
Autoritárstvo nie je charakteristické len pre Rusko. Existovalo počas celého obdobia, keď sa Rusko etablovalo ako cársky vedený národ. Vyvrcholilo 300-ročnou dynastiou Romanovcov, ktorá bola ukončená popravou vládnucej rodiny boľševikmi v roku 1918. Ruská revolúcia so sebou priniesla sociálne egalitárske ideály, ktoré boli nádejou nového národa. Reštrukturalizácia tohto nového národa sa začala po ruskej občianskej vojne (1917 – 1922), ale rýchlo nedosiahla svoj zamýšľaný cieľ. Ruské impérium, ktoré predchádzalo revolúcii, bolo rekonštituované do Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) pod vedením Vladimíra Lenina. Jeho smrť vo veku 53 rokov v roku 1924 umožnila nástup Josifa Stalina na post vodcu. Stalinova vláda, slovami historika Sergiho Jekeľčika v jeho knihe „Ukrajina, zrod moderného národa“, ukončila „mýtus o revolúcii“ a „upevnila privilégiá novej triedy šéfov, neistej a cynickej generácie chameleónskych byrokratov, ktorí vďačili za svoju vernosť najvyššiemu pánovi v Kremli“
, známy tým, že sa počas revolúcie a občianskej vojny sám dopustil zverstiev (Robert Service. Stalin: A Biography. 2004. ISBN 978-0-330-41913-0; Simon Sebag Montefiore. Stalin: The Court of the Red Csar, Knopf, 2004 ISBN 1-4000-4230-5), sa teraz zapájal do politicky inšpirovaného súdneho stíhania a popráv svojich rivalov, ako aj do priamych atentátov. Brutalita Stalina sa stala známou nielen v rámci jeho režimu, ale aj medzi všetkými, ktorí žili v jeho panstve. Zo strachu sa udržiaval kult. Jeho genocídne vyhladovanie Ukrajiny, Hladomor (1932 – 1933), bolo spôsobené poľnohospodárskou politikou, ktorá kolektivizovala poľnohospodársku pôdu, kriminalizovala vlastníkov pôdy a najmä kradla ukrajinské obilie na zásobovanie ruských miest. Zjavné úspechy sovietskej ekonomiky sa tak mohli demonštrovať západným novinárom, ktorí boli nútení bývať v týchto mestách. Bol to Stalinov spôsob terorizovania vzdorovitého národa jeho oslabením do podriadenosti.
Podľa konzervatívnych odhadov si tragédia vyžiadala smrť viac ako 5 miliónov Ukrajincov a viac ako 300 000 deportácií do odľahlých oblastí ZSSR. Napriek tomu, že v tej dobe Malcolm Muggeridge (Manchester Guardian) a William Henry Chamberlin (Christian Science Monitor) informovali o skutočnom dianí, ruské popieranie situácie túto záležitosť zatienilo ešte niekoľko desaťročí. Až duch glasnosti alebo „otvorenosti“ počas Gorbačovových rokov (1985 – 1991) umožnil riadne vyšetrovanie, aby bol príbeh vyrozprávaný v plnom svetle. Podnietili ho aj vypočutia vo výboroch amerického Kongresu v roku 1986. Podobne vedecká práca Roberta Conquesta („Žatva smútku“), publikovaná v roku 1986, ukončila ruské popieranie tým, že opísala podrobnosti o spáchaných zverstvách.
Ešte ani 30. roky 20. storočia sa neskončili, keď paranoidný Stalin spustil svoju „Veľkú čistku“, alebo lepšie povedané „Veľký teror“ (1936 – 1938), v ktorej sa zbavil svojich skutočných alebo domnelých oponentov a každého, o kom sa predpokladalo, že by mohol podkopávať jeho autoritu. Celkovo to viedlo k smrti milióna alebo viacerých ľudí. Mnohé z týchto zverstiev boli spáchané na Ukrajine a boli zamerané na vojenských vodcov, intelektuálov a politické osobnosti. V Odese bolo identifikovaných najmenej 29 masových hrobov , kde bolo identifikovaných viac ako 8 000 tiel. Ďalšie boli objavené vo Vinnycii, kde sa nachádza až 11 000 tiel.
Najväčší masový hrob na Ukrajine bol objavený v Bykivni, okrese Kyjeva, kde sa odhaduje viac ako 100 000 tiel. Obeťami boli tí, ktorí podľahli Stalinovej hrôzovláde, a miestni väzni, ktorých bez súdu popravili ustupujúce sovietske vojská počas nacistickej invázie na Ukrajinu v roku 1941. Sovieti neskôr tento krutý čin označili za dielo nacistov a ako taký ho zapísali na pamätník postavený ako pamätník. Vládna komisia vytvorená v decembri 1988 Radou ministrov Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (SSR) exhumovala veľké množstvo týchto obetí a získala svedectvá viac ako 200 očitých svedkov. Potvrdili, že popravy skutočne vykonali stalinistické elementy vrátane tajnej polície režimu NKVD. Nápis na pamätníku týkajúci sa zodpovedných bol preto pripísaný NKVD. K tejto tragédii treba pripočítať počet falošne odsúdených jednotlivcov a ich rodín, ktorí boli deportovaní do iných drsnejších oblastí Sovietskeho zväzu, aby tam dožili svoje roky a už sa nikdy nevrátili domov.
Stalin sa bezprostredne pred vypuknutím druhej svetovej vojny spojil s nacistickým Nemeckom, ako sa dohodlo v pakte o neútočení Molotov-Ribbentrop (1939). Rusko sa potom zúčastnilo invázie do neďalekého Poľska, pričom krátko po tom, čo nacisti spustili vlastnú inváziu zo západu, dobylo veľkú časť jeho východného územia. Tu zverstvá pokračovali sériou sovietsky zorganizovaných masových popráv v roku 1940, na ktorých bolo zabitých 22 000 poľských vojenských dôstojníkov a prominentných členov poľskej spoločnosti vrátane akademikov, odborníkov a politických vodcov. Tieto prípady sa dnes súhrnne označujú ako masaker v Katyni. Rusi zodpovednosť za tento prípad popierali až do novembra 2010, keď ich Duma konečne prijala zodpovednosť a vydala vyhlásenie v tomto zmysle. V krajine však prevládajú dezinformácie a šírenie starej sovietskej lži a súdy k tejto záležitosti mlčali.
Odkaz brutality zatienil prevrat nacistickej invázie do ZSSR a následný násilný boj. Sovietska propaganda to vykresľovala ako Veľkú vlasteneckú vojnu vedenú Rusi a v ktorej bol Stalin vykreslený ako veľmi potrebný hrdinský vodca novej éry. Spomienka na teror 30. rokov 20. storočia však pretrvávala najmä medzi členmi režimu až do Stalinovej smrti vo veku 74 rokov v roku 1953. Nikita Chruščov sa stal prvým tajomníkom Komunistickej strany a nakoniec odsúdil Stalina za jeho niekoľko zločinov a „kult osobnosti“, ktorý zaviedol. Toto sa stalo v podobe Chruščovovej správy na 20.zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v roku 1956. Studená vojna sa v tomto čase už pevne etablovala a pokračovala až do zániku ZSSR v roku 1991.
V nasledujúcich politických a ekonomických nepokojoch sa nová vláda pod vedením Borisa Jeľcina v roku 1991 potácala v korupcii. Zločinecké živly v ruskej spoločnosti sa miešali s pracovníkmi tajnej polície, ktorí zbavili práv, ako aj s prominentnými osobnosťami spojenými s ústredným vedením. Tí sa snažili výrazne profitovať z rýchlej privatizácie priemyslu a financií. Tieto okolnosti naďalej ovplyvňovali mechanizmy fungovania štátu. Práve v tomto prostredí vstúpil na politickú scénu anonymný byrokrat menom Vladimir Putin, najprv v administratíve Anatolija Sobčaka, vtedajšieho primátora Petrohradu. Nasledoval vstup do Kremľa ako verejný styčný pracovník pre riaditeľstvo pre správu prezidentského majetku a neskôr ako zástupca vedúceho kancelárie v prezidentskej administratíve. Podrobnosti o Putinovom vzostupe sú uvedené v knihách Craiga Ungera House of Trump House of Putin, Mashy Gessen „Muž bez tváre“, Philipa Shorta „Putin“, Fiony Hill a Clifforda Gaddyho „Pán Putin: Operatívec v Kremli (geopolitika v 21.storočí )“ a Stevena Lee Myersa „Vzostup a vláda Vladimira Putina“.
Práve keď Putin prevzal kontrolu nad novo menovanou Federálnou bezpečnostnou službou (FSB), nástupcom KGB, začal manipulovať s udalosťami dňa vo svoj prospech. Dostupné zdroje využil na podniknutie krokov, ktoré mu v konečnom dôsledku uľahčili nástup k prezidentskému úradu, keď mu ho na prelome tisícročí odovzdal Jeľcin. Najvýznamnejším z nich sa javilo zorganizovanie bombových útokov na bytové domy, ktoré viedli k obvineniam z čečenského terorizmu a ktoré následne ospravedlnili Putinovu inváziu do Čečenska v roku 1999. Dva zo štyroch bombových útokov sa týkali moskovských bytových domov a celkovo bolo zabitých 300 ľudí. Tieto udalosti boli opísané v knihách Jurija Felštinského a Alexandra Litvinenka „Vyhodenie do vzduchu Rusko: Tajný plán na obnovenie teroru KGB“ a Karen Dawishovej „Putinova kleptokracia“. Človek si určite spomenie na atentát na Litvinenka s rádioaktívnym polóniom-210 v Anglicku, ktorý spáchali ruskí agenti krátko po tom, čo odhalil Putinove prepojenia s podsvetím.
Čečenská vojna (1999 – 2000) Rusku ukázala Putinovo odhodlanie prekonať to, čo bolo vnímané ako hmatateľná hrozba pre samotné Rusko, a umožnila vzostup osobnosti, ktorá bola v čase jeho nástupu do prezidentského úradu v krajine prakticky neznáma. Prostredníctvom procesu asimilácie FSB do vládneho systému už aj tak skorumpovaného kriminálnymi živlami Putin uľahčil vznik vlastnej triedy závislých oligarchov, ktorých obohatil prostredníctvom pokračujúceho procesu privatizácie. Kontrola nad veľkou časťou ruskej ekonomiky bola teraz centralizovaná, okrem Putinovej vlastnej bezpečnosti. Všetko malo byť závislé od neho, podobne ako to bolo za Stalina.
Významným rozdielom však bola Putinova podpora renesancie Ruskej pravoslávnej cirkvi (RPC) ako faktora v ruskom živote. Kedysi ju sovietsky režim odmietol ako irelevantnú pre životy ruského ľudu, RPC sa znovu etablovala ako základný aspekt ruských dejín a nacionalizmu. Ale nastal zvrat. Namiesto toho, aby sa RPC vrátila k svojej úlohe propagácie kresťanskej viery na podporu svojich ideálov, dovolila si stať sa politickým nástrojom podporujúcim najhoršie zverstvá Putinového režimu a ďalšou jeho závislou osobou. Spojenie hlboko zakorenenej viery, nacionalizmu a osudu spolu s vytvorením silného a bojazlivého vodcu v Putinovi vytvorilo ďalší kult osobnosti zakorenený v ruskom étose. Naratív poháňa agresívna rétorika. Napriek tomu, aký je osud scestný, zdá sa, že dôležitý je zámer.
Jedným z najvýraznejších príkladov rozsahu rétoriky, ktorá podporuje jazyk kultizmu, je nedávna propagácia satanizmu Dmitrijom Medvedevom, súčasným podpredsedom Bezpečnostnej rady Ruska a bývalým prezidentom Ruska (2008 – 2012). Vo svojom nedávnom prejavesa odvoláva na „šialených nacistických narkomanov“ na Ukrajine a na potrebu „zastaviť najvyššieho vládcu pekla“, čím možno naznačuje úlohu Spojených štátov so svojimi západnými spojencami pri podpore Ukrajiny. Jednoducho povedané, ide o boj dobra so zlom a dôraz sa kladie na myšlienku, že Putinov režim je jediným šíriteľom pravdy a že všetko ostatné sú „zložité lži“.
Voltaireovo napomenutie, že „tí, ktorí vás dokážu presvedčiť o absurdnosti, vás dokážu prinútiť páchať zverstvá“. Zdá sa, že národ môže byť prinútený páchať zverstvá, keď sa raz zaviaže ku kultu, a raz sa zaviaže ku kultu, keď uverí v absurdity.
Séria vrážd zameraných na politických rivalov, novinárov, aktivistov, vládnych úradníkov a oligarchov, ktorí spochybňovali Putinovu legitimitu alebo jeho režim, nedokázala umlčať opozíciu. Rovnako sa však Putinovi podarilo vytvoriť a udržať autoritársky režim založený na strachu, ktorý naďalej dominuje ruskej spoločnosti s naratívom, ktorý stelesňuje zmysel pre národný osud napriek jeho základu zjavných zločineckých nedostatkov. Paranoidný vodca tak opäť raz vytvoril kult, ktorý sa snaží presadzovať predstavu, že len toto zabezpečí budúcnosť krajiny, ale nič nemôže byť ďalej od pravdy.
Autorské práva @Kost Elisevich, MD, PhD 2022. Všetky práva vyhradené. Akákoľvek nezákonná reprodukcia tohto obsahu bude mať za následok okamžité právne kroky.
Paráda. Ešte raz ďakujem.