Dejiny ukrajinského nacionalizmu a jeho straníckeho hnutia

Globálne reakcie na snahy Ruska označiť Ukrajincov za nacistov sa pohybovali od zdvorilého nedôvery až po cynický smiech nad ďalším nemotorným propagandistickým pokusom ospravedlniť potrebu invázie na Ukrajinu. Toto označenie slúžilo ako spôsob dehumanizácie ľudí za to, že sa odvážili postaviť proti tomu, čo Putin považuje za osud Ruska. Tento odpor je v skutočnosti prejavom nacionalizmu, ideológie, ktorá zdôrazňuje lojalitu, oddanosť alebo vernosť národu podľa Britannicy. Ukrajinský odpor voči ruskému útlaku existuje už od čias Ruského impéria, ktoré siahajú až do 18.a 19.storočia , ale v súčasnosti je pre Putinov režim vhodné spájať ukrajinský pocit národnosti s fašistickou ideológiou.

Dá sa povedať, že väčšina, ak nie všetky národy, mali a môžu mať aj naďalej frakcie s krajne pravicovými ultranacionalistickými nálepkami. Toto určite platilo na Ukrajine pred a počas stalinského obdobia, keď bola Ukrajina v 30. rokoch 20. storočia vystavená genocíde spôsobenej nútenou poľnohospodárskou politikou, ktorá spôsobila hladomor v rozsahu, aký sa v takej úrodnej krajine dovtedy nevidel. Protiruské partizánske hnutie sa zhmotnilo v 20. a 30. rokoch 20. storočia pod ultranacionalistickým aj umiernenejším vedením, ktoré spochybňovalo ruskú autoritu pomocou guerillov, prevažne na vidieku. Korene takéhoto partizánskeho úsilia mali svoj pôvod v predstavách o nacionalizme, ktoré siahajú až do 16.a 17.storočia . Súčasný konflikt na Ukrajine má však viac spoločného s tým, čo sa stalo v 20.storočí , a preto začneme najprv tam.

Kyjev, Ukrajina – 21. januára 2014. Foto: SatiJoy

Spojenctvo Ruska s nacistickým Nemeckom na začiatku druhej svetovej vojny, zverstvá Ruska v neďalekom Poľsku a na Ukrajine spáchané krátko nato a nacistická invázia na Ukrajinu a do Ruska v roku 1941 uvrhli celý región do chaosu. Rôzne frakcie Ukrajincov teraz bojovali proti nacistom po boku Rusov a proti Rusom po boku nacistov, to všetko s cieľom zbaviť krajinu oboch votrelcov. Čiastočné riešenie nastalo porážkou nacistického Nemecka v roku 1945, ktorá umožnila obnovenie podzemnej činnosti v 50. rokoch 20. storočia, opäť výlučne namierenej proti Rusku. Veľká časť tejto činnosti bola utlmená do Stalinovej smrti v roku 1953. Počas zostávajúcej existencie Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) až do roku 1991 pretrvávali ukrajinské nacionalistické nálady v krajine aj v zahraničí medzi ukrajinskou diaspórou po vojne. Proruský prvok však pretrvával najmä vo východnom regióne Ukrajiny, kde bolo ruské osídlenie zreteľnejšie. To viedlo k výzvam pre Ukrajinu, ktorá sa v roku 1991 po rozpade ZSSR stala suverénnym subjektom.

Kyjev, Ukrajina – 8. decembra 2013. Foto: igartist

V roku 2013 proruský prezident Ukrajiny Viktor Janukovyč porušil svoj volebný sľub o vstupe do Európskej únie. Následný protest Euromajdan viedol k Janukovyčovmu zosadeniu a jeho úteku do Ruska. Nové voľby priviedli k moci najprv Petra Porošenka na päť rokov, po ktorom nasledoval Volodymyr Zelenský. Ruská invázia na Krym prišla krátko po páde Janukovyčovej vlády. Referendum s pochybnou hodnotou viedlo k nelegitímnej anexii Krymu Ruskom v roku 2014. Krátko nato prebiehala militarizácia proruského separatistického hnutia na východe Ukrajiny a ukázalo sa, že Ukrajina si musí vytrvať, alebo sa vzdať značnej časti územia v prospech národa, ktorý si to nezaslúži. Protiruský aktivizmus sa prejavoval rôznymi spôsobmi a zahŕňal formovanie paramilitárnych organizácií, ktoré bojovali po boku ukrajinskej armády.

Pluk Azov sa pôvodne objavil ako jedna z týchto organizácií. Propagandistická mašinéria Vladimira Putina sa naň zamerala ako na neonacistický subjekt. Pluk založili ultranacionalisti ako dobrovoľnícku milíciu v roku 2014 špeciálne na boj proti proruským separatistom v Donbase a sídlil v Mariupole. Koncom roka 2014 bol integrovaný do Ukrajinskej národnej gardy, kde sa dostal pod komplexnejšiu veliteľskú štruktúru. To viedlo k odstráneniu krajne pravicových nacionalistických prvkov z jeho radov, čo umožnilo jeho asimiláciu ako efektívnej bojovej jednotky v rámci armády. Akékoľvek politické prepojenie s pravicovými frakciami zostalo ďaleko za nimi. Jeho rady sa tvorili nielen Ukrajinci, ale aj Židia, Rusi a krymskí Tatári, ktorí boli povinní dodržiavať disciplinárny štatút Národnej gardy, aby „rešpektovali ľudské práva, česť a dôstojnosť“. Dobre medializovaný boj pluku s ruskými silami v Mariupole sa skončil zdĺhavým posledným bojom v železiarňach a oceliarňach Azovstal, kde bol v máji 2022 na rozkaz svojho ústredného velenia nútený vzdať sa. Nábor do pluku zostal veľmi populárny kvôli rešpektu, ktorý si tým získal.

Kyjev, Ukrajina – 11. decembra 2013. Foto: panaramka

Ten istý aktivizmus, ktorý sa pôvodne prejavoval vojensky, sa prejavoval už aj politicky. V rokoch 1999 až 2004 vzniklo deklarované krajne pravicové nacionalistické hnutie, Sociálno-národná strana Ukrajiny (SNPU). SNPU zmenila v roku 2004 svoj názov na Svoboda („Sloboda“) a zvolila menej ostrý tón, aby prilákala širšiu základňu voličov. Odštiepenecká frakcia SNPU, „Patriot Ukrajiny“, si zachovala svoj pôvodný postoj ako „predvoj“ nacionalistického hnutia. Jej poslaním zostáva podporovať aktívny odpor voči ruskému zasahovaniu do záležitostí Ukrajiny. V roku 2011 boli krajne pravicoví aktivisti zatknutí za plánovanie vyhodenia do vzduchu sochy Vladimíra Lenina v meste Boryspil v Kyjevskej oblasti. Počas protestu Euromajdan, ktorý sa začal koncom roka 2013, militanti z Patriotov Ukrajiny spolu s ďalšími nacionalistickými stranami čelili zásahovej polícii a zaútočili na proruské sídlo Strany regiónov v Kyjeve. Súčasné generácie Ukrajincov si čoraz viac uvedomujú ruské zámery nútiť ich smerom, ktorému sa bránia, zasahovaním do politických, ekonomických a kultúrnych inštitúcií ich národa. Odpor voči tomu sa zakorenil. Nie je to však nič nové.

Túžba po nezávislosti a sebaurčení v rámci časti územia dnešnej Ukrajiny, ktorú ovládal Kozácky hetmanát, existovala už od 16.a 17.storočia . V tom čase veľká časť Ukrajiny, ako ju poznáme dnes, ležala v Poľsko-litovskom spoločenstve a konkrétne pod kontrolou poľskej šľachty vlastniacej pôdu. Séria troch rozdelení Poľska dominantnými okolitými mocnosťami Pruskom, Rakúskom a Ruskom v rokoch 1772 až 1795 viedla k postúpeniu veľkej časti strednej a východnej Ukrajiny Rusku. Rovnakým spôsobom sa západné ukrajinsky hovoriace územia Haliče a Bukoviny pripojili k Zakarpatsku v Rakúsko-Uhorskej ríši, kde všetky tri zostali 125 rokov až do jej rozpadu po prvej svetovej vojne. Krym, ktorý bol súčasťou Osmanskej ríše, bol v roku 1783 asimilovaný do Ruskej ríše.

Ruská pravoslávna cirkev bola na Ukrajine vnútená ako dominantná viera a rýchlo sa stala prostriedkom, ktorým sa zavádzala rusifikačná politika s cieľom podkopať ukrajinský jazyk a kultúru. Napriek tomu sa však objavilo ukrajinské národné obrodenie vďaka rastu literatúry, ktorý stimulovali také talenty, ako bol Taras Ševčenko (1814-1861), ktorý ovplyvňoval ukrajinské politické myslenie niekoľko generácií po jeho dobe. Jeho poézia slúžila ako obžaloba sociálneho útlaku, ktorého bola v tom čase na Ukrajine svedkami, a pripomínala Ukrajincom ich kozácke dedičstvo a rovnostárske princípy, ktoré prevládali v jej bojovníckej spoločnosti. Ruská reakcia na toto hnutie viedla k zákazu publikácií v ukrajinčine, ako aj divadelných predstavení. Boli zavedené obmedzenia vo vzdelávaní, ktoré viedli k vysokej miere negramotnosti medzi Ukrajincami. Ruskí historici poskytli cárskemu režimu dejovú líniu, ktorá adaptovala to, čo patrilo oveľa staršiemu dominantnému obdobiu Kyjevskej Rusi na Ukrajine, do naratívu, ktorý videl ruský vlastný vzostup z doby siahajúcej niekoľko storočí do minulosti. Týmto spôsobom Rusko oslavovalo svoju vlastnú minulosť, zatiaľ čo Ukrajincov degradovalo na status „Maloruska“, viac-menej ako pozorovateľov vo veľkom systéme globálnych záležitostí.

V druhej polovici 19. storočia vznikli v niekoľkých mestách tajné literárne spoločnosti („hromady“), ktoré propagovali politické, kultúrne a vzdelávacie snahy s dôrazom na nacionalistický program pre Ukrajinu.Revolučná ukrajinská strana vznikla na prelome storočí a požadovala jednotnú nezávislú Ukrajinu. Ruská revolúcia v roku 1905 premenila cársku autokraciu na kvázi-ústavnú monarchiu, ktorá poskytla určitý priestor pre publikácie v ukrajinskom jazyku, divadelné predstavenia a akademické práce, ktoré oživili zmysel pre nacionalizmus. Politické akcie však v rokoch pred prvou svetovou vojnou (1914 – 1918) a počas nej nepriniesli podstatnú zmenu. Ruská revolúcia v roku 1917 viedla k úplnému pádu cárskeho režimu, po ktorom nasledovala zdĺhavá občianska vojna, ktorá zasiahla celé Ruské impérium. Na jej konci boľševici zaviedli ešte brutálnejšie potlačenie nacionalistických ašpirácií, ktoré trvalo niekoľko desaťročí.               

Kyjev, Ukrajina – 4. decembra 2013: Státisíce ľudí protestujú proti pozastaveniu pridruženia sa k EÚ a násilnému rozohnaniu proeurópskeho zhromaždenia „Euromajdan“ políciou. Foto: natandri

Naproti tomu tá časť západnej Ukrajiny, ktorá sa stala súčasťou Rakúsko-Uhorskej ríše, mala oveľa väčšiu príležitosť na národné uznanie. Platilo to najmä pre prevažne ukrajinské územia Haliče a Bukoviny. Sociálne a vládne reformy umožnili roľníkom väčšiu slobodu s možnosťami kariérneho postupu, a to vo vidieckom aj mestskom prostredí. Reformy vzdelávania zaviedli vyučovanie ukrajinčiny vo farských školách. Väčšia náboženská tolerancia umožnila praktizovanie rímskokatolíckej cirkvi medzi Ukrajincami. Vznikla ukrajinská profesionálna trieda, ktorá sa zmiešala so spisovateľmi unikajúcimi pred útlakom Ruskej ríše na východe. V polovici 19.storočia sa objavilo politické úsilie, ktoré sa zasadzovalo za spojenie ukrajinsky hovoriacej Haliče s Bukovinou a Zakarpatskom. Bola vytvorená jednotka národnej gardy a začali sa vydávať prvé ukrajinsky hovoriace noviny. Vzniklo množstvo združení, ktoré podporovali ukrajinskú literatúru spolu s významnými spisovateľmi, ako boli Ivan Franko (1856 – 1916) a Lesja Ukrajinka (1871 – 1913). Ženské a mládežnícke organizácie prispeli k dialógu a presadzovali sociálne aj politické ciele, ktoré podporovali nacionalistické cítenie.

Na začiatku prvej svetovej vojny boli ukrajinské kultúrne organizácie zrušené a národné osobnosti zatknuté, pričom niektoré z nich boli vyhnané v rámci Ruskej ríše. Keď ruské vojská obsadili Halič, ukrajinský jazyk bol zakázaný a inštitúcie zatvorené. Toto úsilie o rusifikáciu sa zvrátilo, keď územie opäť získali Rakúšania. Po ruskej revolúcii v roku 1917 bola v Rusku zriadená dočasná vláda, ktorá umožnila krátke obdobie národného obrodenia na Ukrajine, ktoré zahŕňalo znovuzavedenie tlače a kultúrnych združení. Bol zvolaný Všeukrajinský národný kongres. Ten udelil nedávno vytvorenej Ústrednej rade („Rade“) národnú autoritu a za jej predsedu zvolil Mychajla Hruševského. Snažilo sa o úplnú územnú autonómiu pre Ukrajinu. Nie je prekvapujúce, že vzťahy s Ruskom sa zhoršili, keď Ústredná rada odmietla akceptovať autoritu ruskej dočasnej vlády nad Ukrajinou a následne vyhlásila Ukrajinskú národnú republiku (UNR) s úplnou nezávislosťou stanovenou na 22. januára 1918. V tejto fáze sa prvá svetová vojna ešte neskončila a Ústredná rada začala samostatné mierové rokovania s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom, ktoré viedli k podpísaniu Brestlitovskej mierovej zmluvy 9. februára. Ruské sily sa z Ukrajiny stiahli do apríla, keď sa začala nová nemecko-rakúska ofenzíva.

Pred kapituláciou Centrálnych mocností bola v októbri 1918 vyhlásená samostatná Západoukrajinská národná republika (ZUNR), ktorá zahŕňala Halič, severnú Bukovinu a Zakarpatsko, čo však viedlo k územnému sporu a konfliktu s Poliakmi. Následný akt zjednotenia dvoch ukrajinských štátov sa ukázal ako ťažký, keď Poliaci dobyli Halič a prinútili vedenie ZUNR odísť do exilu. Krátko nato bola v decembri 1918 v Kyjeve obnovená UNR po nemecky podporovanom prevrate, ku ktorému došlo v apríli toho istého roku. Novovytvorená UNR však nedokázala zabezpečiť kontrolu nad svojím územím uprostred chaosu ruskej občianskej vojny. Na ukrajinskom území boli do konfliktu zapojené červeno-biele ruské sily. K nim sa pridali sily UNR a partizánske skupiny zhromaždené samostatne medzi roľníkmi, ktorých lojalita bola rozdelená buď na podporu červených alebo bielych síl, alebo na podporu samotnej UNR.

Samotné sily UNR čelili Poliakom na západe, Červeným na severe a Bielym na juhu. Aby sa s touto výzvou vyrovnali, obrátili sa na gerilovú vojnu podobne ako ich roľnícki krajania a začali rokovania s poľskou vládou Jozefa Pilsudského. Poľsko-ukrajinská aliancia bola dosiahnutá v apríli 1920, ale bola nahradená následnou dohodou medzi Poľskom a Sovietskym Ruskom v marci 1921, ktorá uznala iba sovietsku Ukrajinu a umožnila Poľsku ponechať si Halič a západnú Volyň. Krátka suverenita UNR (1918 – 1921) sa tým skončila. Jej hlava, Šimon Petľura, hľadal útočisko v Poľsku, kde bol chránený pred vydaním požadovaným Sovietskym Ruskom. V roku 1924 sa dostal do Paríža, kde založil noviny v ukrajinskom jazyku, ale nakoniec bol v roku 1926 zavraždený ruskou tajnou službou, Ľudovým komisariátom pre vnútorné veci alebo v ruskom preklade NKVD.

Ukrajinskú socialistickú sovietsku republiku prvýkrát vyhlásili boľševici v decembri 1917 s cieľom čeliť rastúcemu ukrajinskému nacionalizmu. Vytvoril sa tak paralelný vládny subjekt, ktorý mal spochybniť UNR ako predsednícku moc na Ukrajine, zatiaľ čo občianska vojna stále prebiehala. Tá sa definitívne skončila v roku 1922 vyhlásením Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) pozostávajúceho z Ruska, Bieloruska, Ukrajiny a Zakaukazskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (SFSR). Týmto sa riadenie sovietskej Ukrajiny a ostatných republík obmedzilo na vnútorné záležitosti, zatiaľ čo právomoc nad armádou, obchodom, dopravou a zahraničnými vzťahmi bola postúpená Moskve; v skutočnosti Sovietskemu Rusku a Komunistickej strane. Individuálne právo na odtrhnutie sa od ZSSR sa ukázalo ako omyl. Je iróniou, že na začiatku bola Komunistická strana Ukrajiny etnicky iba 7 % ukrajinská, pričom väčšinu tvorili ruskí boľševici prevažne z východných oblastí. Celkovo s 80 % ukrajinskou populáciou bola podpora boľševizmu skutočne veľmi obmedzená.

Kyjev, Ukrajina – 19. decembra 2013: Masový protest proti proruskému kabinetu ministrov. Barikáda protestujúcich. Foto: Asergieiev

V snahe ďalej potlačiť nacionalistické nálady medzi neruskými etnikami začali sovietske úrady zavádzať programy na podporu národnej kultúrnej identity. Znovu sa objavili školy s vyučovacím jazykom v ukrajinčine a literárne publikácie. Hnutie dalo niektorým hlas, aby presadzovali užšie vzťahy s Európou. Tento proces ukrajinizácie vyvolal v sovietskom vedení určité obavy v čase, keď sa Stalin stal dominantnou postavou ako generálny tajomník Komunistickej strany, predseda Rady ministrov Sovietskeho zväzu a nakoniec sa v 30. rokoch 20. storočia stal diktátorom. Došlo k zásadnému zvratu v pokroku, ktorý sa dosiahol smerom k národnej identite, a nahradil ho program, ktorý ho mal úplne zvrátiť. V roku 1928 bol zavedený päťročný hospodársky plán, ktorý kolektivizoval poľnohospodársku pôdu, zrušil súkromné ​​vlastníctvo pôdy a vynútil rekvírovanie obilia na zásobovanie ruských miest. V rokoch 1931 – 1933 tento program viedol k smrti miliónov Ukrajincov. Túto tragédiu čoskoro vystriedal Stalinov Veľký teror, ktorý vyústil do vraždy alebo vyhnanstva státisícov ukrajinských profesionálnych, náboženských, vojenských a akademických osobností koncom 30. rokov 20. storočia pred vypuknutím druhej svetovej vojny.

Boj za národnú identitu trvá už takmer 250 rokov a táto myšlienka prežila napriek útlaku zo strany Ruského impéria. Do veľkej miery sa jej umožnilo prejaviť sa na západnej Ukrajine v rámci Rakúsko-Uhorska, čo jej zabezpečilo dostatočnú prítomnosť na to, aby čelila hrôzam, ktoré sa mali udiať v prvej polovici 20.storočia a potom pokračovať počas zvyšku sovietskej éry. Popri tom existovala vrodená schopnosť občanov národa, historicky prevažne roľníkov, niesť štandard národnosti samostatne, ak je to potrebné, odolávať útlaku ozbrojeným povstaním alebo vytvorením neúprosnej podzemnej partizánskej siete.

Tak je to aj v súčasnosti. Partizánsky spôsob vojny je hlboko zakorenený v psychike národa, takže reakcia na agresiu je spontánna a okamžitá. Podpora ukrajinského nacionalizmu v tomto súčasnom konflikte s Ruskom nadobudla mnoho podôb, ale nezahŕňa neonacizmus takého druhu, aký Rusko prejavilo vo svojich vlastných radoch a v spoločnosti. Ukrajinskí partizáni teraz operujú v oblastiach Ukrajiny kontrolovaných Ruskom, útočia na vojenské základne na Kryme a v Donbase, identifikujú ruské ciele pre delostrelecké a raketové útoky, narúšajú železničné trate a vraždia vojenských a vládnych činiteľov. Výcvik nových civilných regrútov ukrajinskou armádou a polovojenskými skupinami prebiehal počas celej osemročnej vojny s Ruskom podporovanými separatistami na východe Ukrajiny. Pokračuje a bude pokračovať, pokiaľ Rusko bude pokračovať vo svojej agresívnej vojne a pripomínať okupantom, že na tejto zemi nemôžu bezpečne spať.

Autorské práva @Kost Elisevich, MD, PhD 2023. Všetky práva vyhradené. Akákoľvek nezákonná reprodukcia tohto obsahu bude mať za následok okamžité právne kroky.